O Slovensku

Diskutujeme, slušne a k obsahu … a ajhľa – zrazu zisťujem, že je po diskusii. Proste sa vytratila … a kebyže pod nejakým príspevkom fanúšika diktatúry, ale … onen je predsa zarytým bojovníkom za demokraciu … kde sa stala chyba ?

Neviem, nechápem a kladiem si otázku, čohože sme sa tak vážneho dopustili ? Však sme boli slušní, argumentovali sme bežnou a prijateľnou formou, dokonca sme sa ani nedali vyprovokovať neskrývaným útokmi pod zámienkou našej anonymity – keďže naši kritici zjavne nič iné nenašli. V čom je naozaj problém ?

Nevedno … môžem len hádať, že ohnivým demokratom nevadí nič, okrem jediného – pravdy. Akosi sa v inej dobe naučili, že nevhodná pravda sa dá umlčať, a nevedia sa svojho zvyku (pokúšať sa o podobné praktiky) zbaviť. Volajú po slobode slova a demokracii, ale len do tej miery, ktorá vyhovuje ich potrebám. Ak už nevyhovuje … hľadá sa riešenie, ako ju umlčať (pravdu).

Iná otázka – ako je vlastne možné, že je neprijateľný aj príspevok, podložený dôkazom ? Kde je problém ?

Opäť sa tisnú do prstov slová … neviem, nechápem. Možno, že ide len o isté utlmenie emócií, ktoré by mohli prerásť do neprijateľných rozmerov. Možno je pohodlnejšie jednoducho zlikvidovať napadnuté vyjadrenia, pretože je to rýchlejšie a menej namáhavé – než sa zaoberať nielen čítaním, ale aj zamyslením nad obsahom. Otázkou však je, či môže byť podobný prístup aj prínosom.

Dostávame sa niekde, kde by sme mnohí nechceli byť. Napríklad na úroveň média, ktoré sa na Slovensku už roky honosí svojím demokratickým a nezávislým publikovaním, hoci ako prvé začalo moderovať diskusie – čiže triediť vyjadrenia k zverejnenému obsahu, alebo ich dokonca ani neumožnilo, aby sa náhodou neukázala – holá pravda, pohodlne sa vysmievajúca v kúte sa krčiacemu, nechutnému obsahu. Škoda, že si nikto nepoloží otázku, kam asi vedú podobné praktiky.

Ignorovať autora ? Nečítať či nereagovať na jeho “ diela “ ?

Prečo ? Má to vôbec nejakú logiku ? Alebo sa máme skôr radovať, že podobné postupy len potvrdzujú to, čo autor opakovane popiera – teda úplne inú minulosť, než nám podsúva ?

Pripadám si v podobnej situácii, ako kedysi s istým príbuzným – mesiace, ba i roky som hovoril jeho deťom, aby vzali otca k lekárovi, pretože sa mi jeho vzhľad a správanie nepáči. A čože, mávali rukou, tato má už svoje roky, musí mať aj nejaké problémy, nie ? Keď zomrel, prišli za mnou a so smútkom v očiach priznali – mal si pravdu. Zhnusene som vtedy odvetil – choďte to povedať jemu na cintorín …

Môže byť prínosom spoločnosť, ktorá prizná chyby až vtedy, keď sa už nedajú napraviť ? Určite nie … no v každom prípade, pravda je tragédiou pre falošných revolucionárov. Nech robia čokoľvek, stále sa vytrčí, potvora jedna, z iného kúta … a zamknutím dverí ju určite neumlčia, skôr sa zosmiešnia.