O Slovensku

… sa postará. Mnohí by sa len divili, koľko “ ľudí “ zdieľa tento názor, ak majú dieťa, ktoré si i napriek dospelosti vyžaduje trvalú opateru.

Dal som slovo ľudí do úvodzoviek, pretože sa tváriť, že dovŕšením dospelosti sa ukončili povinnosti voči potomkovi, hoci nie je schopný vlastnej obživy a sotva niekedy bude – to môžu len príslušníci ľudského rodu, ktorých sotva môžeme nazvať – ľuďmi. Ešte smutnejšie je, že mnohí často a s obľubou opakujú, aké šialené podmienky vládnu v rómskych osadách, koľko je tam nevzdelanosti a chudoby, no – aj ten nevzdelaný Róm, žijúci v búde, pokrytej vlnitým plechom, sa stará o svoje deti často lepšie, ako vzdelaní ľudia, ohŕňajúci nosom nad jeho životom.

Pretože Róm dá svojim deťom všetko … čo môže. A ešte som nestretol takého, ktorý by bol iný.

Na druhej strane máme vzdelaných bielych Cigáňov (teda ľudí, ktorí cigánia od rána do večera ako najatí), ktorí svojim deťom doprajú len to najnutnejšie, často ich doma doslova skrývajú, pretože sa za ich zdravie (najčastejšie duševný stav) – hanbia. A pri každej pripomienke, že aj choré dieťa je človek a zaslúži si pokojný a šťastný život len dookola omieľajú, čo by mal urobiť štát – pretože oni nič, oni muzikanti.

Zámerne som napísal slová Cigáň a cigánia, pretože v čase môjho detstva sa pri klamstve hovorilo – čo cigániš, há ? Niekedy mám pocit, že niektorým ľuďom to hovorili málo, alebo vôbec. Dokonca u niektorých je unikátom, ak sa na svoje dieťa, na svoju krv – usmejú, či ho pohladia. Často sa tvária, akoby im celý svet ublížil, ako veľmi trpia, no utrpenie vlastného dieťaťa – nevidia, a nechcú vidieť. Len aby sme v hanbe neostali … nech nikto nevidí. Nech nikto nevidí, že majú choré dieťa, pretože by to bola hanba do nebies volajúca.

Čo tam po tom, že po rokoch aj napriek tejto taktike ľudia už dávno vedia, kto a ku komu patrí …

Veľmi dobre vedia, z ktorého hniezda dieťa pochádza a na počudovanie – nesúdia, nesmejú sa. To len tí si myslia, čo sa snažia pred ranou osudu skryť, namiesto toho, aby sa s ním zmierili a pokojne žili. Neuvedomujú si, že ostatných nepoburuje zdravotný stav dieťaťa, ale niečo úplne iné.

Správanie krkavcov, ktorí si hovoria – rodičia. A pritom sotva sú ľudia … kam sa my hrabeme na Rómov – však si nevieme ctiť ani to najdrahšie, čo na svete máme – vlastné deti. Ale chceme civilizovať Rómov, hoci sa sami často chováme ako – prasce. Kde ten svet speje ? Nevedno ….