O Slovensku

Keď som si pozrel tlačovú besedu poslanca I.Matoviča k záverom vyšetrovania, súvisiacim s účtovníctvom a krivým obvinením, pocítil som smútok a sklamanie. Nie, o slovenskom parlamente som si nikdy nerobil ilúzie, ale netušil som, v akom zlom stave sa nachádza.

Hneď na začiatku zaznelo z úst poslanca, že na Slovensku rozhoduje o vine len súd. A potom sa nakoniec ukázalo počas vstupného prejavu poslanca, ako si to predstavuje on sám v skutočnosti. Na Slovensku podľa jeho správania rozhoduje súd vtedy, ak sa vec týka jeho osoby, ak sa týka však iných – vynáša bez problémov rozsudky on sám, hoci nie je ani sudca, ani prokurátor, ani vyšetrovateľ. Nestačil som sa čudovať, koľko obvinení padalo z jeho úst a koľkých ľudí sa dotýkali. Utvrdilo ma to však v presvedčení, že výroková imunita je nešvár, ktorý by sme mali čo najskôr odstrániť. Zlatým klincom tvrdení poslanca Matoviča je žiadosť, aby bolo obvinenie vznesené a on sa mohol brániť pred súdom, a to aj napriek rozhodnutiu vyšetrovateľa o premlčaní.

Základnou zásadou je, že štátny orgán (teda aj policajt a vyšetrovateľ) môže konať len na základe zákona a len v jeho medziach. O premlčaní trestného stíhania hovorí §87 zákona č.300/2005 Z.z., ktorý jasne definuje premlčacie lehoty podľa závažnosti trestného činu. Pokiaľ dôjde k premlčaniu skutku, trestné stíhanie môže byť obnovené len v prípade, ak sa páchateľ v premlčacej dobe dopustil iného skutku, za ktorý ukladá zákon prísnejší trest. Ak som to necitoval presne, ospravedlňujem sa. V každom prípade však poslanec Matovič musí vedieť, že obnova konania vo veci, ktorá je premlčaná – nie je možná na základe jeho žiadosti,či žiadosti inej osoby, ak nie je v súlade so zákonom. A zrejme tu niekde tkvie aj podstata jeho správania a vystupovania počas tlačovej konferencie, ktoré nepokladám za hodné poslanca. Ale to sa dá konštatovať v prípade nejedného poslanca, bez ohľadu na to, z akej politickej strany pochádza.

Čo by sa dialo v prípade, ak by postupoval vyšetrovateľ podľa žiadosti poslanca ? Nič, presnejšie by pribudol ďalší cirkus. Nech by bol výsledok vyšetrovania, dokazovania či dokonca prípadného súdu, čo je naozaj absurdná predstava, akýkoľvek – poslanec by nič neriskoval, pretože vždy by to dopadlo v jeho prospech.

Ak by došlo k vzneseniu obvinenia a podaniu obžaloby, či prípadnému uznaniu viny, kričal by nahlas o skorumpovanej polícii, súdnictve i prokuratúre, ktoré konajú aj napriek tomu, že skutok bol premlčaný, pričom nakoniec by mu dal za pravdu odvolací orgán na niektorej úrovni. Ak to príslušné orgány neurobia a nebudú reagovať na jeho žiadosť, bude vykrikovať, že je to len vymyslená kauza, ktorej jediným cieľom je pošpinenie jeho osoby. A možno by som aj uveril, nebyť inej udalosti a rovnakého postoja poslanca.

Pripomeňme si, že podľa zákona č.357/2004 Z.z. v znení čl.5 ods.2

Verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

V čase konania pre živnosť, ktorú si poslanec Matovič opakovane nepozastavil, hoci v dvoch rôznych volebných obdobiach, sa obhajoval úplne identickým spôsobom, ako vo vyššie spomínanej tlačovej konferencii. Vybral si vetu, ktorá sa mu hodila a držal sa výhradne jej znenia – Verejný funkcionár nesmie podnikať – a neustále tvrdil, že sa žiadneho porušenia zákona nedopustil. A to aj napriek tomu, čo hovorí celé znenie predmetného článku a odseku.

Čo si má bežný občan myslieť ? Ako sa má cítiť, keď sa poslanec a zákonodarca správa podobným spôsobom ?

Súhlasím s názorom, že na Slovensku máme desiatky ba možno aj stovky oveľa závažnejších problémov. Nemal by však byť práve poslanec tým vzorom, ukazujúcim úctu k zákonu a štátnym orgánom či ústavným činiteľom ? Nemal by práve zákonodarca rešpektovať zákony a plniť ich do poslednej bodky ?

Neviem, ale čoraz viac mám pocit, že slovenský parlament je zdrojom všetkého, okrem pocitu hrdosti na túto inštitúciu a jej postavenie. Od jeho vzniku sa v ňom vždy objavili ľudia, ktorí neboli príliš hodní tej pocty, aby sedeli v jeho laviciach, ale súčasné obsadenie presahuje všetko, čo som doteraz videl. Vyvoláva nielen smútok, ale aj pocit hanby za túto inštitúciu a jej stav. Neviem, či by som dnes našiel desať spravodlivých, ktorí majú morálne právo sedieť v parlamentných laviciach. Ale mám vážne obavy, že aj toto zdanlivo malé číslo by bolo – nedosiahnuteľné.

Zamyslime sa – neplatíme si náhodou poriadne predražený cirkus ? A skúsme sa zamyslieť, či by sme naozaj nemali tento stav čo najskôr zmeniť.