O Slovensku

Pri pohľade na nejednu lokalitu Slovenska ma pochytí smútok. Príroda sa pomaly vytráca, a na jej mieste sa objavujú rôzne, často nevzhľadné diela architektov.

Idem po ceste, ktorú lemujú stromy. Krásne, zdravé a vytvárajúce prirodzený tieň. Pomaly sa niečo podobné stáva výnimkou. Dnes je úplne bežným javom, že cesta, ktorá sa včera rozprestierala pod korunami stromov, je zajtra lemovaná pníkmi, pretože na niekoho príkaz boli stromy jednoducho vyťaté. Pre vyššiu bezpečnosť na cestách, hovorí mi jeden známy.

Možno by som dokázal akceptovať so zaťatými zubami niečo podobné pri frekventovanej komunikácii, ale určite to nedokážem pochopiť pri ceste, na ktorej sem-tam prejde auto či traktor, občas autobus. Navyše …

O tej bezpečnosti na cestách. Nevidím dôvod, aby sa pre chrapúňov za volantom ničila príroda. Pravidlá sú jasne dané, čo však zlyháva, je vymáhanie ich dodržiavania. Pripadá mi smiešne ba až vulgárne, ak niekto prekročí rýchlosť o sto kilometrov a trestom je finančná sankcia, ktorú hravo vytiahne z vrecka. Účinným riešením by bolo odňatie vodičského preukazu aspoň na dva roky a zabavenie vozidla. Množstvo ľudských životov by nebolo zmarených.

Nehovoriac o tom, akým spôsobom sa dnes rozdávajú vodičské oprávnenia. Objavuje sa mi husia koža, keď vidím, ako ťažké nákladné súpravy riadia deti, ktoré sotva opustili školské lavice.

Stavebné pozemky za každú cenu, a čo najväčšia romantika.Príroda znesie všetko.

Tak sa dnes chovajú developeri s požehnaním štátu. Dnes už je jasné, prečo bol záujem o obnovu lesného porastú v Tatrách na verbálnej úrovni. Náše veľhory sú dnes jedným obrovským staveniskovú, kde prakticky neplatia žiadne pravidlá. Asi najlepšie to ilustrovalo kedysi organizované konské pólo na Štrbskom plese, kde sa vo veľkom presúšali privilegovaní vagabundi. Aj iné rekreačné strediská sú už dnes doslova sídliskami.

Paradoxom je, že obce pod ktoré spadajú, si veľmi nepolepšili po finančnej stránke. Vlastníci nehnuteľností majú svoje trvalé pobyty v iných lokalitách, do svojich dovolenkových apartmánov sa prídu pozrieť párkrát v roku, a ináč sa obyvatelia lokalít môžu kochať pohľadom na štvrte duchov.

Možno si namýšľajú, že príroda znesie všetko, ale nie je to pravda. Občas sa aj príroda vzoprie a potom zbohatlícki romantici veľmi rýchlo pochopia, čo je najvyšším zákonom sveta. Ako napríklad tí, čo si stavali svoje haciendy na brehoch potokov či riek, a potom počas záplav sa sťažovali na škody, ktoré im rozbúrený živel napáchal. Raz darmo, ľudská hlúposť je veľmi drahým artiklom.

Otázkou pre nás ostatných by malo byť, čo chceme zanechať našim deťom ? Betónové džungle s fliačikmi zeleného porastú a tabuľkami – súkromný majetok, zákaz vstupu ? Alebo len fotografie so slovami – pozri synček, dcérenka tak to tu kedysi vyzeralo.