O Slovensku

Idem si do Dudiniec a ajhľa – na ceste sa pracuje. Hovorím si fajn, konečne sa aspoň trošku opravia koľaje, ktoré vyjazdili kamióny. No optimizmus ma rýchlo prechádza …

Cestári síce pracujú, ale len klasicky – pod vysokým tlakom plátajú cestu známym štrkom, alebo čo to vlastne je. A nakoniec vedľa cesty umiestnia upozornenie na jeho prítomnosť. O nejaký čas sa vraciam, idem v kolóne áut a musím zastaviť. Aj napriek primeranej vzdialenosti od ostatných áut lieta štrk všetkými možnými smermi a bubnuje na prednom skle i kapote môjho auta. Nádhera …

Vŕta mi hlavou, ako sa proti tomuto nešváru brániť. Pretože správcovia ciest síce berú peniaze za všetko, ale v praxi nezodpovedajú za nič. Dostať od nich peniaze za poškodenie auta, spôsobené zanedbaním údržby, je beh na veľmi dlhú trať s neistým výsledkom. Neraz mi napadne, za čo vlastne platíme rôzne poplatky … najmä pri pohľade na naše cesty. Ešte zhnusenejšie sa cítim pri pohľade na známych, ktorí si musia platiť diaľničnú známku pre pár stoviek metrov, ktoré musia prejsť po spoplatnenom úseku komunikácie, keďže iná alternatíva neexistuje. Raz darmo, v okrádaní daňových poplatníkov je demokracia ideálnym spoločenským zriadením.

Nedostatok financií na obnovu nás limituje, hovoria cestári …

Kladiem si otázku, ako je možné, že nemáme peniaze na správu a údržbu majetku štátu, keď si môžeme dovoliť také gestá, ako je napríklad odpúšťanie daní rôznym nadnárodným spoločnostiam ? Vždy som bol presvedčený, že rozdávať sa môže len vtedy, keď sú pokryté všetky náklady, ale v demokracii asi ekonomické pravidlá neplatia. Sotva môžu, keď niekto dostáva ceny za ekonómiu, hoci napĺňa štátny rozpočet výpredajom majetku štátu. Alebo dostáva ceny za ekonomickú vlastizradu – aj tak sa dajú veci vidieť.

Ale povedzme – cesty sa opotrebujú rýchlejšie, než sa vytvárajú fondy na ich opravy. A preto je nedostatok … nie je to síce pravda, pretože podstatou dnešného katastrofálneho stavu ciest na Slovensku je ich dlhodobé zanedbávanie, ale skúsme sa nad tento fakt povzniesť. A skúsme premýšľať, ako zabrániť ich nadmernému opotrebovaniu a tým vzniku škôd, na ktorých odstránenie nemáme financie. Existuje teda riešenie, ako chrániť náš majetok ? Existuje … stačí využiť existujúci potenciál v doprave.

Neustále si sťažujeme na stratovosť nákladnej železničnej dopravy … máme kilometre nevyužívaných tratí, ktoré sa však aj napriek tomu musia udržiavať.

Takže potenciál na odľahčenie preťažených ciest máme. Napríklad na presmerovanie tranzitnej prepravy z ciest na železnice. Iste, dopravcom podobné riešenie veľmi nevonia, mnohí sa dokonca oháňajú svojimi právami, ale … stačí uzavrieť horské priechody pre tranzitnú medzinárodnú prepravu, presmerovať ju výhradne na rýchlostné komunikácie a každý si rýchlo rozmyslí, či bude desiatky alebo stovky kilometrov obchádzať, alebo radšej využije lacnejšiu železnicu. Prospelo by to životnému prostrediu, zvýšila by sa bezpečnosť na cestách, klesol by počet nehôd, spôsobených “ profesionálmi “ za volantom. Len poznámka na okraj – Slovensko je asi jedinou krajinou, kde si môžu poľskí vodiči dovoliť absolútne všetko. Je neuveriteľné pozorovať, čoho všetkého sú schopní. Čo je v príkrom rozpore s tým, ako sa správajú v iných krajinách – či už je to Maďarsko alebo Rakúsko, prípadne Nemecko. Aj v tejto otázke by sa zišlo zodpovedným zamyslieť, kde je asi chyba.

Vždy som bol presvedčený, že peniaze sa získavajú prácou. No stav Slovenska ukazuje, že sa dajú získať – napríklad v podobe vyrovnaného štátneho rozpočtu – aj inak. Napríklad šetrením – to sa vyberú dane a poplatky od daňových poplatníkov, a oklieštia sa výdavky na verejné služby. Prípadne sa niektoré služby jednoducho zrušia – napríklad školy, nemocnice, či “ nepotrebné “ úrady. Vezmite si napríklad Krupinu – akým zmysel má, že je okresným mestom, keď (osobný odhad) 80% služieb, spojených s návštevou štátnych úradov musí občan riešiť vo Zvolene ? Hlavne, že sa minister financií môže pochváliť – budeme mať vyrovnaný rozpočet. Kto si všimne, že to bude len na úkor potrieb občanov ? A koho to vlastne zaujíma – politikov určite nie.

Nech sa nikto neurazí, ale rozdávanie investičných stimulov (napríklad v podobe odpustenia daní) v podobnej situácii pokladám za obyčajné darebáctvo. Neplatíme si dane preto, aby sme nakoniec financovali škody, spôsobené obmedzovaním služieb pre daňového poplatníka a ticho sa prizerali, ako sa naše peniaze rozdávajú rôznym podnikateľským príživníkom. Možno by sme sa mali konečne zamyslieť … kam chceme, aby Slovensko smerovalo. Pretože zatiaľ sa len vraciame do akejsi novodobej formy feudalizmu, čo dokazujú aj vysoké múry s kamerami v rezidenčných štvrtiach, kde žijú politické špičky. Majú strach z následkov vlastných skutkov …