O Slovensku

Tragédia niektorých ľudí spočíva v tom, že sa v nesprávnom čase ocitli na nesprávnom mieste. A nech urobia čokoľvek, na vývoj udalostí majú len minimálny alebo žiadny vplyv.

Môžeme hádzať po Z.Cígerovi kamene, špekulovať o jeho nominácii na post reprezentačného trénera, či následkoch štrajku našich hokejistov a jeho možnej spojitosti s tým, čo sa v posledných dňoch deje na šampionáte v hokeji. Nič však nezmeníme na tom, že prišla chvíľa, ktorú mnohí predpovedali a iní vylučovali. Ak bolo Slovensko po postupe do A-kategórie MS v hokeji kedysi odsúdené na úspech, dnes je odsúdené na neúspech. Na mieste Z.Cígera by mohol byť ktokoľvek a na spomínanom by nezmenil nič, alebo len veľmi málo. Pridlho sa zodpovední vyhrievali na lúčoch slávy, mnohí zatvárali oči aj v dôsledku zisku posledného striebra vo Fínsku a málokto si pripúšťal realitu. Pre mnohých je dnes Z.Cíger len terčom a naprázdno uvažujú, čo by bolo, keby tam bol – Bakoš, Lušňák, či niektorí iní hráči – napríklad T.Surový. Ilúzie sú krásna vec, ale už sa treba zobudiť – na danom stave by sa veľa nezmenilo. Dnešok je obrazom dlhodobého vzťahu spoločnosti ku športu, a v ničom sa súčasný stav hokeja nelíši od stavu – tenisu.

Z niektorých ľudí sa jednoducho stali pohyblivé terče. Stali sa univerzálnymi vinníkmi za všetky neúspechy, ktoré v danej oblasti postihli spoločnosť. Ukazuje sa to napríklad aj v politike, kde niečo podobné postihlo súčasného premiéra R.Fica, z ktorého je dnes univerzálny vinník za všetko, čím spoločnosť prechádza a málokto si uvedomuje, že kde nič nie je – tam ani tetka s kosou nechce chodiť. Tým samozrejme netvrdím, že R.Fico nie je zodpovedný za vývoj Slovenska a udalosti posledných desiatich-jedenástich rokov. Ale v politike sme na rozdiel od športu stratili nezávislosť rozhodovania už veľmi dávno, a nech by bol na mieste súčasného premiéra ktokoľvek, nebolo by to o nič lepšie. Akurát kauzy by mali iné personálne obsadenie. Keď si spomenieme na niekdajší cirkus okolo košického daňového úradu, sotva môžeme veriť, že vláda súčasnej opozície by bola iná.

Alebo A.Danko, predseda parlamentu. Sotva by som našiel vo svete šéfa poslaneckej snemovne, čeliaceho takému množstvu nevyberavých a neraz doslova vulgárnych útokov. Veci zašli už tak ďaleko, že niektoré tvrdenia už vytvárajú ilúziu o zodpovednosti predsedu parlamentu aj za nepriaznivé počasie. Je nepochybné, že A.Danko nenaplnil očakávania mnohých a určite sa to odrazí aj na podpore SNS v najbližších voľbách. No napriek tomu by sme si mali položiť otázku, či je parlament miestom, kde by mali poslanci chodiť oblečení v tričkách s rôznymi, dokonca aj vulgárnymi nápismi, vysýpať injekčné striekačky na hlavy kolegov, či permanentne tráviť čas tlačovými konferenciami a nepodloženými obvineniami na adresu oponentov. Mali by sme si položiť otázku, koľko zmyslu pre spravodlivosť je v ľuďoch, ktorí zaplavujú spoločnosť neustálou agresivitou voči iným, ale akonáhle sa situácia zvrtne v ich neprospech podobným spôsobom, kričia o zneužívaní postavenia a moci. Ako si predstavujú právny štát ľudia, ktorí verejne prehlásia, že A.Danko obmedzil ich slobodu prejavu prijatím nejakej novely rokovacieho poriadku, hoci veľmi dobre vedia, že o akejkoľvek zmene zákona nerozhoduje predseda parlamentu, ale poslanci svojím hlasovaním ?

Najhoršie je, že aj z národa sa stal pohyblivý terč … pre politikov

Denne musíme znášať následky rôznych zmien zákonov, denne sme priamym terčom okliešťovania verejných služieb, aby niekto dosiahol cieľ – modlu v podobe vyrovnaného rozpočtu. Ešte som nevidel nikoho, kto by zarobil peniaze šetrením. Peniaze sa zarábajú prácou a tvorením hodnôt. Na Slovensku sa síce hodnoty tvoria, ale peniaze pomaly a potichu odtekajú do zahraničia, zásluhou rôznych úľav a príspevkov pre nadnárodné spoločnosti, pre ktoré sa Slovensko stalo dočasným rajom. Nečudo, keď mnohé zmluvy sa navyše riadia právnym poriadkom, na ktorý nemá Slovensko žiadny dosah. A obyčajný človek, nevidiaci do pozadia udalostí, sa nakoniec len diví, prečo sa o slovenských záujmoch v sporoch rozhoduje na území USA, Bruselu, Luxemburska či Holandska, alebo iných krajín. Málokto uvažuje nad tým, že niekto musel podpísať nejaký dokument, ktorého súčasťou bol aj vznik absurdného právneho stavu.

Nikomu neverím, zaznelo z úst politika, ktorý za pár rokov dostal slovenskú politiku na úplné dno. A svojimi slovami urobil pohyblivý terč aj z tých, ktorí si v záujme práva a spravodlivosti plnia svoje povinnosti v súlade so zákonom. Smutné je, že človek spochybňujúci právny systém, môže vykonávať mandát poslanca. Pretože už jeho poslanecký sľub je klamstvo, keďže prisahá na to, čo sám neuznáva. Kto sa však nad tým zamyslí ? Nikto … však sa tak dobre pozerá, ako niekto vykrikuje o zlodejoch, podvodníkoch či skorumpovaných úradníkoch, zneužívajúcich svoje postavenie a prostriedky.

Posledné dni som zvedavo sledoval, aké následky bude mať verejne prezentované rozhodnutie českého prezidenta na udelenie milosti J.Kajínkovi. V diskusiách zaznievali pobúrené výroky o nezmyselnom rozhodnutí v prospech recidivistu, ale len ojedinele sa objavilo aj nejaké hlbšie zamyslenie nad celou vecou.

Aj v spomínanom prípade je vidieť, ako veľmi deformujú spoločnosť médiá. Ľudí ani tak veľmi nezaujímajú dôvody udelenia milosti, alebo dôvody pochybností o vine. Neuvažujú o tom, aké boli dôvody, že niekoľkí ministri spravodlivosti chceli prípad opätovne otvoriť, neuvažujú o tom, prečo sa im to nepodarilo. Nepremýšľajú nad tým, prečo sa súdy zubami-nechtami bránili otvoreniu prípadu, prečo nikomu nevadili zmeny výpovedí svedkov, v niektorých prípadoch aj viacnásobné … najviac vadí to, že bude udelená milosť. Niekde došlo vo výrokoch aj k zaujímavému javu – pokiaľ bol Kajínek väzňom, u mnohých sa prejavoval nad jeho osudom súcit, ba niekedy aj obdiv k jeho osobe. Avšak v okamihu zistenia, že môže vyjsť na slobodu, sa postoj k nemu zmenil – rovnakí ľudia už nehovoria o nespravodlivom procese či policajnej mafii v Plzni, ale hovoria o obavách z prepustenia človeka, ktorého ešte nedávno pokladali za obeť systému. Súcit áno, ale len dovtedy, kým to zapadá do plánov ? Nie je to pokrytectvo ?

Všetci sme do istej miery pohyblivými terčami, či obeťami systému. Ale zaslúžime si presne toľko súcitu, koľko ho vieme sami prejaviť. Nedávno som stretol jedného kritika môjho blogu, presnejšie kritika príspevku, v ktorom som sa pýtal, prečo dozorný orgán nad rozhlasovým a televíznym vysielaním nekoná, keď vysielatelia porušujú zákon vysielaním programov s násilnou tematikou v denných hodinách, kedy majú k prijímačom prístup aj deti a mládež. Vtedy mi napísal, že stačí vypnúť televízor a deťom urobiť program. Preložené do ľudskej reči – stačí sa obrátiť chrbtom a nevidieť zlo.

Dnes si to už nemyslí. Prečo ? Pretože jedného dňa sa dvaja mládežníci rozhodli, že si vyskúšajú to, čo videli v jednom filme – ukradli auto a rozhodli sa vyskúšať jazdu bez akýchkoľvek obmedzení. V istej chvíli sa rozhodli, že vyskúšajú otočku za pomoci ručnej brzdy, ako to videli vo filme. Výsledok ? Traja zranení, u jedného následky do konca života. A ten s doživotnými následkami je synom kritika môjho príspevku. Doživotne zmrzačený, pretože výrastkovia sa rozhodli za bieleho dňa na ulici s množstvom ľudí testovať svoje šoférske schopnosti tým, čo im niekto ukázal.

Obrátiť sa chrbtom nepomáha. Rovnako nepomáha, ak tlieskame zlu len preto, že poukazuje na iné zlo. Práve vtedy sa z nás stávajú – pohyblivé terče.