O Slovensku

V školstve vládne chaos, preletela médiami správa. Chaos alebo sa vracia bumerang ?

Na 90.roky nezabudnem z mnohých dôvodov, no najmä pre spomienky na neuveriteľné veci, ktoré sa diali prakticky v každej oblasti verejného života. Nezabudnem na vybavovanie účtov, kde odborníci dostávali výpovede pre svoje členstvo v komunistickej strane, ktoré im vytýkali tí, čo sa v čase vládnutia komunistickej diktatúry nevedeli dostať do radov komunistov alebo funkcií, po ktorých túžili. Nejeden z novodobých vládcov v úlohe inkvizítora si často riešil len frustráciu z vlastnej neschopnosti. A tak to aj vyzeralo.

Zo štyroch škôl, ktoré som počas svojho detstva a dospievania navštevoval, existuje dnes len jedna-jediná, a aj tá sa zmenila z odbornej školy na akéhosi mačkopsa, kde sa vyučujú (ľudovo povedané) “ obchodníci so vzduchom „. Jej absolventi sú v praxi nepoužiteľní, ich znalosti sú na katastrofálnej úrovni. Nie sú schopní napísať list bez gramatických chýb, ich vyjadrovanie je tak žalostné, že sa to nedá opísať slovami. Pritom absolventi spomínanej školy sa po otvorení hraníc uplatňovali po celom európskom kontinente – dnes sú vhodní len do štatistík úradoch práce a sociálnych vecí ako poberatelia rôznych dávok. Tak dopadla reorganizácia školstva v 90.rokoch, ktorej hlavným motívom bola výčitka – na našich školách sa učí priveľa a absolventi majú úplne zbytočne široké znalosti z rôznych odborov. A zároveň zaznievala iná myšlienka, založená na predstave úzkej špecializácie na konkrétne odbory. Ako to dopadlo ?

Katastrofálne. Absolventi vzdelávacieho systému, fungujúceho počas komunistického režimu, sa dokázali bez väčších problémov uplatniť aj vtedy, keď sa rozpadli vytunelované a rozkradnuté štátne podniky, ktoré im dávali obživu. Uplatnili sa aj v odboroch, ktoré neštudovali, ale mali určité všeobecné základy. Dnešní absolventi sa nevedia uplatniť vo vlastnom odbore, a nemajú žiadne základy, aby sa uplatnili v inom. A tak končia na úradoch práce a plytvá sa množstvo peňazí na ich rekvalifikáciu. Tak (ne) funguje vzdelávací systém.

Bývalý spolužiak učí na strednej škole. Nedávno oprášil staré zošity z vlastných stredoškolských štúdií a dal budúcim maturantom zo zvedavosti test založený na tom, čo sa vyučovalo kedysi – chcel získať predstavu, kde sme sa posunuli za štvrťstoročie. Úloha pochádzala z obsahu, ktorý sa kedysi vyučoval v prvom ročníku stredných škôl, a naväzoval na výuku v 7.a 8.ročníku základnej školy. Asi netreba veľmi opisovať, aké boli výsledky testu, alebo áno ? Snáď jednou vetou – nezvládli ho ani najlepší študenti. Ako je to možné, kládol si otázku.

Je nepochybné, že dnešné školstvo sa otriasa v základoch. Rovnako sa nedá poprieť, že kvalita absolventov škôl výrazným spôsobom poklesla, máme množstvo nepoužiteľných “ vzdelancov “ s vysokoškolským diplomom, ktorí sa nevedia uplatniť nielen vo svojom odbore, ale skoro v žiadnej oblasti. Nie je žiadnou výnimkou, že držiteľ diplomu z vysokej školy dokladá tovar v niektorom hypermarkete. Tento stav najlepšie vypovedá o úpadku nášho školstva, a oprášené praktiky z minulosti to len naplno potvrdzujú. Zlatým klincom do rakvy “ moderného “ vzdelávania je nútený dovoz pracovnej sily zo zahraničia.

Začiatkom 90.rokov boli častým terčom rôznych vtipov bývalé päťročnice a plánovanie. Dnes by sme mali sami nad sebou zaplakať, pretože sa ukazuje, že neboli hlupáci tí, ktorí systém vymysleli (aj keď sa v ňom často fixľovalo), ale tí, ktorí sa z neho smiali.

Plán krátkodobého či dlhodobého rozvoja s jasne definovanými cieľmi, ktoré majú byť dosiahnuté na jeho konci, má množstvo výhod. Dá sa v každej fáze kontrolovať, akým spôsobom sa napĺňa alebo kde sa zaostáva. Dá sa vyhodnotiť, kto je v rámci plánu prínosom, a kto naopak svoje povinnosti nedokáže zvládnuť. A pokiaľ je vypracovaný odborníkmi a záväzný pre všetkých bez ohľadu na zmeny postavenia v mocenskom systéme, môže byť len prínosom. Samozrejme za predpokladu, že je vypracovaný odborníkmi pre dané oblasti.

Je pochopiteľné, kto sa podobnej myšlienke bráni najviac – politické špičky bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Nič tak nepoburuje politikov, ako myšlienka o ich možnej zodpovednosti za rozhodnutia, ktoré prijímajú – pretože zodpovednosť je niečo, čo uznávajú len u politickej konkurencie. Pokiaľ však prijímame ich spôsob myslenia, nikdy sa nemôžeme posunúť dopredu.

Múdri ľudia sa učia aj od nepriateľa, hlúpi veria len vo vlastnú genialitu. Žiaľ, Slovensko dlhodobo riadia hlupáci, ktorým mimo vlastného prospechu nezáleží na ničom … a ich snahy o zlepšenie situácie sa objavujú zásadne len pred voľbami, a vždy len vo verbálnej rovine.

Kým budú riadiť štát stranícki nominanti a budú zaberať miesta pre odborníkov ľudia bez praxe, bez patričného vzdelania – nič sa nezmení. Pretože rakovinou Slovenska je chýbajúci systém. A to platí pre každú oblasť verejného života.