O Slovensku

Nikto nemôže pochybovať, že 90.roky boli doslova rajom nielen pre mafiu, ale aj politikov s mafiánskymi praktikami. Nie nadarmo sa hovorí, že medzi politikom a mafiánom nie je veľký rozdiel, pretože obaja sa správajú – ako darebáci. Ale ohýbanie zákonov podľa aktuálnej potreby je niečo, čo si musí každý dobre rozmyslieť, pretože následky môžu byť nedozierne.

Rád by som zatlieskal plénu Ústavného súdu nad jeho rozhodnutím o zrušení amnestií, ale nemôžem. Predovšetkým, Ústavný súd nie je zásluhou rôznych prieťahov v plnom personálnom obsadení, čo samotné dáva základ na spochybnenie jeho rozhodnutia v prípade súdneho sporu vo veci amnestií na medzinárodnej pôde. Navyše, od skutkov, ktoré neboli vyšetrené kvôli predmetným amnestiám, uplynulo príliš veľa času. Ďalší dôvod na spochybnenie akéhokoľvek rozhodnutia, hlavne súvisiaceho s odsúdením vinníkov. Kto sa oboznámil s niekdajším rozhodnutím mníchovskej prokuratúry, vie veľmi dobre, že zastavenie konania voči M.Kováčovi ml. v kauze Technopol bolo založené predovšetkým na presvedčení, že konanie by trvalo neprimerane dlho a mohlo by byť zásahom do práv M.Kováča ml. A tam sa jednalo, ak si to dobre pamätám, len o necelé tri roky.

Hranica bola prekročená. Je otázkou, či jej prekročenie stojí za právnu neistotu pre každého občana do budúcnosti, pretože ak bolo možné zrušiť amnestie (nech už boli akokoľvek amorálne), je možné zrušiť úplne všetko – každé rozhodnutie. Dnes sa už dá povedať, že na spochybnenie akéhokoľvek rozhodnutia stačí primerane silný politický záujem. Rozhodnutie Ústavného súdu sa veľmi nelíši od moderných a „lacných“ metód opráv slovenských ciest. Jamy a praskliny sa vysypú štrkom, pričom nikoho nezaujíma, koľko okien rozbije tento štrk na autách – teda súkromnom vlastníctve daňových poplatníkov. Pre politika je dôležité, že si urobil čiaročku v kalendári svojich povinností, a následky ho vôbec nezaujímajú.

Napriek výhradám rozhodnutie Ústavného súdu chápem. Dalo by sa povedať, že vlk sa nažerie a koza ostane celá.

Ústavný súd si týmto rozhodnutím zachová tvár pred občanmi, a osobám, ktoré sú dotknuté jeho rozhodnutím a podľa „verejnej“ mienky by mali niesť následky za svoje skutky, vlastne nič nehrozí. Každý, kto sa len trochu zaujíma o právne normy, vrátane medzinárodného práva, základných práv a slobôd, zaručených rôznymi medzinárodnými dohovormi, vie veľmi dobre, že nasledujúci vývoj bude len divadielkom pre voličov a daňových poplatníkov. Navyše poriadne drahým divadielkom. Budú totiž nasledovať roky súdnych sporov, rôznych rozhodnutí a odvolaní proti týmto rozhodnutiam. A na konci bude nespokojný občan, ktorý zaplatí mastný účet a nebude veľmi chápať, prečo sa konečný výsledok tak veľmi líši od toho, čo vlastne očakával.

Možno by sme sa mali zamyslieť, čo vlastne očakávame od toho, čo symbolizuje slovo – spravodlivosť. Mali by sme zvážovať, čo sa nám vlastne pod kepienkom spravodlivosti ponúka, a či je to naozaj ten cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. Možno by sme si mali položiť otázku, či nie je lepšie naučiť sa žiť s chybami minulosti (hoci aj s tragickými následkami), ako pridávať ďalšie chyby, ktorých následky nevieme odhadnúť. Ľudia a národy sa učia predovšetkým na vlastných chybách. Ale len veľmi hlúpi ľudia svoje chyby opakujú, či dokonca k nim vedome pridávajú ďalšie.

Možno sa dočkáme rozhodnutia, ktoré sa nám bude na prvý pohľad páčiť. Ale určite sa nedočkáme spravodlivosti, ktorá nám bude slúžiť a ktorá nás bude chrániť.