O Slovensku

… tak v duchu slov lídra liberálov by som bicykel nezveril nikomu z tých, čo sa podieľali na správe samostatného Slovenska od roku 1993. A teda ani jemu samému …

Poďme, ďalej kričme „za všetko môže Fico“ a ukájajme sa radosťou, akú pravdu sme práve vyslovili, presnejšie – modernú pravdu. Lenže vládnutie R.Fica je len vrcholom ľadovca, ktorého najhnusnejšia časť sa skrýva hlboko pod hladinou, a je priam lemovaná spomienkami na rozpredaný či zničený majetok štátu. Majetok, ktorý končil v rukách pochybných osôb a spoločností, a to predovšetkým za vlád predchodcov R.Fica, no najmä M.Dzurindu. Pána Korektného, ktorý bol voči vlastným v politickej strane tak korektný, že sa zbavil každého, kto mohol ohroziť jeho pozíciu – za všetkých stačí spomenúť I.Šimka či Z.Martinákovú. Pána Korektného, ktorý zaviedol tradíciu obsadenia poslaneckých lavíc poslancami z politických strán, ktoré neprešli voľbami … stačí spomenúť jeho „slávne“ SDKÚ.

Áno, je nepochybný aj diel zodpovednosti R.Fica za súčasný stav Slovenska, no nedá sa poprieť pravdivosť starého úslovia „kde nič nie je, tam ani smrť nechodí“. Ešte dobre, že je to len úslovie, lebo predstava nesmrteľnosti nejedného z exotov, ktorí sa dostali do parlamentu zásluhou zvláštnych okolností, je doslova – desivá. Pretože hoci má platiť pravidlo priemeru, teda tvrdenie o obligátnom 1% podiele klamárov, zlodejov a vagabundov v spoločnosti, pohľad na slovenský parlament vyvoláva dojem, že tam ani toto pravidlo neplatí.

A podiel „občanov“ z vyššie menovanej skupiny tam dosahuje 99% … aspoň podľa toho, ako sa dokážu správať a čo všetko dokážu vypustiť z úst …

O pohľade poslancov SaS na obyčajných ľudí, ktorí ich živia svojimi daňami a musia znášať následky ich politiky, najlepšie svedčí vyjadrovanie poslankyne J.Cigánikovej. V skutočne slušnej krajine by musela okamžite zložiť mandát. Žiaľ, Slovensko nie je slušnou krajinou, a tak si poslanci nemusia vážiť tých, ktorí ich svojou prácou živia.

Je nepochybné, že vládnutie R.Fica sprevádza množstvo rozporuplných rozhodnutí, ktoré oprávnene vyvolávajú pochybnosti. No na druhej strane je zaujímavé, že jeho kritici v otázke postoja voči zrušeniu amnestií V.Mečiara nekričia rovnako hlasne v prípade pochybnej, dalo by sa povedať až zločinnej privatizácie, ktorá doslova rozvrátila hospodárenie štátu. Prečo ? Nie náhodou preto, že tak vykrikovaných oligarchov potrebujú pre svoju politickú kariéru aj oni sami ?

A na záver – ak by som si dovolil vo svojom zamestnaní rozhodovať a konať tak, ako konajú naši poslanci – už by som bol dávno bez práce, a možno by som aj čelil právnym následkom. A na prepustenie by bohate stačilo aj odmietanie spolupráce s inými pracovníkmi firmy …