O Slovensku

Výroky sa dajú interpretovať rôzne, vlastne stačí zmeniť uhol pohľadu. Tragédiou životných skrachovancov je neschopnosť nájsť pozitívne riešenie, postaviť sa po fackách osudu opäť na nohy a povedať si – vlastne sa nič nestalo, ideme ďalej.

Kariéra sa dá urobiť rôznymi spôsobmi, ale rovnako sa dá povedať, že v prípade niektorých jedincov ľudského pokolenia nefunguje žiadny spôsob. Niekedy môže byť pozícia v parlamentnej lavici alebo v ministerskom kresle vrcholom kariéry, inokedy len dôkazom, že daný človek nie je schopný živiť sa inak, než leštením topánok schopnejších či bohatších. Od čias, ako v talianskom parlamente zasadla bývalá prostitútka, je aj v iných krajinách možné doslova všetko.

A potom tu máme špeciálne javy. Ľudkov, ktorí v živote prezliekali kabáty v zúfalej snahe o získanie rôznych funkcií, a nakoniec skončili odstavení kdesi naboku, a priam bytostne odkázaní na jedného-jediného nepriateľa, ktorého vo svojej zvrátenosti neustále špinia všetkými možnými spôsobmi, aby dokázali potlačiť bolestivé pocity vlastnej neschopnosti – keďže blahodarný spánok, umožňujúci zabudnúť na ich vlastnú neschopnosť, je príliš krátky. A alkohol, v ktorom mnohí iní utápajú šedivosť svojho života, je pre nich možno nevhodným alebo pridrahým spojencom. Čo už s takým jedincom ?

Nevedno … raz som podobného stretol, a priznám sa, desať minút diskusie stačilo, aby začala bolieť hlava – aj mňa. Priznám sa, toľko sebaľútosti by som nenašiel ani v nejakej podradnej telenovele.

Možno práve preto sa podobným typom vyhýbam, ako len môžem. Hovorím im zlodeji životnej energie, pretože svoju úbohosť a neschopnosť hádžu na plecia ostatných, a svojím správaním doslova otravujú vzduch celej spoločnosti. Kedysi som sa snažil podobnému týpkovi aj pomôcť, ale snaha bola márna a výsledok doslova katastrofálny, pretože nakoniec začal veriť, že ponuka pomoci je pokrytectvom, akousi zámienkou, aby sa ľudia mohli kochať v jeho trápení. Nie som lekár, ale podobné typy označujem jediným slovom – magor. Vo svojej nenávisti a sebatrýznení dokážu prekonať priam neuveriteľné hranice, a dokážu ničiť životy iných s neuveriteľnou efektivitou. A život ma naučil, že vo vojne s bláznom sa nielen nedá vyhrať, ale často je zázrakom, ak ju vôbec niekto prežije.

Nenávisť … najodpornejší cit, ktorý dokáže človeka úspešne okradnúť nielen o roky života, ale dokonca aj o celý život. Kedysi som si týmto „citom“ nechal ukradnúť skoro päť rokov života, a sotva som sa niekedy choval spôsobom, bližším k statusu „idiota“, ako práve v tom čase. Nikto nežije tak dlho, aby mohol plytvať časom s niečím tak prízemným, ako je nenávisť a všetko, čo s ňou súvisí. Sme však ľudia, nečudo – ak jej podľahneme. Horšie je, ak v nej zotrváme.

Život je ako hojdačka – raz sme hore, inokedy dole … kto podľahne, ostane dole naveky … pretože každý si môže pomôcť hlavne sám.

Pád na dno má aj svoje pozitíva. Napríklad z dna sa dá len stúpať, nemožno inak. Výhodou môže byť aj nový začiatok, teda od bodu nula. Iste, nejeden sa spotí pri pohľade na to, čo musí opäť absolvovať, hoci to už mal predtým za sebou. Ale keď si uvedomí, že môže napraviť aj chyby, ktoré predtým jeho stúpanie sprevádzali, nie je to zase až tak zlá perspektíva, nie ?

Samozrejme, pre tých, čo sa danému stavu prispôsobia a radšej siahnu po sebaľútosti (či alkohole a drogách), sa lepšia budúcnosť akosi nečrtá. Pokiaľ sa teda nezamyslia a nepochopia, čo je podstatou úspechu. Rozhodne však nič nezmenia k lepšiemu, ak v nenávisti v kombinácii so závisťou hádžu všetko na zlý svet, alebo jediného – predurčeného nepriateľa. Skôr naopak – najprv sú za čudákov, neskôr už len za zaslepených fanatikov, priam polobláznov.

Peniaze, moc či majetky blednú v porovnaní s hodnotami ako rodina, priateľstvo či zdravie … svetská sláva, poľná tráva …