Spomínam si na učiteľa chémie, ktorý z najvyššej cnosti – núdze – učil aj telocvik. Bolo to celkom zábavné plniť požiadavky človiečika, ktorý nevedel pobehnúť desať metrov a bezmála sa utopil vo vode – po kolená.
Smejem sa často a rád … iste, najlepšie sa človek zabaví na vlastný účet, keďže tento humor nemá prakticky žiadne hranice. Ak to samozrejme vie …
Ľudia, ktorí sa nevedia úprimne a od srdca zasmiať, sú vlastne na poľutovanie – ani len netušia, o čo všetko prichádzajú. Smiech je jednoducho zdravý a lieči doslova všetky boľačky sveta – od straty milovaných až po krivdy, ktoré neraz hlboko a dlhodobo zrania.
Nechýba ti Milena, opýtal sa nedávno kamoš … no, musel som priznať, dlhý čas mi chýbala, ale keď som ju videl pred nejakým časom, vyliečil som sa … definitívne.
Všetko zlé je na niečo dobré. Po stretnutí so spomínanou dámou, ktoré trvalo nejaký ten mesiac, ba možno i rok, som zistil to, čo žiadneho chlapa nepoteší – potreboval som handričku a vonný olej na leštenie – parohov. Akosi sa ukázalo, že aj kamarátstvo má svoje medze, alebo skôr trvá do príchodu ženy. No nič, koho by to nenazlostilo, isté však je, že život išiel ďalej. Neraz mi prišla na um, neraz ma aj po rokoch napadlo, kde som asi urobil chybu. Ale všetkého do času, aj trpkých spomienok … po dlhých rokoch som ju stretol a skoro nespoznal. Nie, nebolo to až také zlé, mala síce o nejaké to kilečko viac ako ja (a to si hovorím, že vyzerám ako vyplavená spomienka na mamuty), ale ten výraz v tvári – také zvláštne sklamanie zo života a zároveň akási nepomenovateľná forma nenávisti k životu za to, čo dal a naopak – za to, čo nedal a ona možno očakávala. Predstava, že by som sa každý deň mal zobúdzať vedľa toľkej … akoby som to nazval … hádam skľúčenosti, bola oveľa desivejšia, než spomienka na niekdajšie bolestivé leštenie parohov.
Všetko zlé je na niečo dobré, a teda aj parohy … treba len správny uhol pohľadu … alebo skôr zub času ?
Ako sa hovorí, ženy stárnu do krásy, a chlapi dospievajú do detstva. Alebo detinskosti ? Neviem, stretnúť chlapa v mojom veku, ako na šmyku ťahá osemnástku so sotva uschnutým mliekom na perách, to je tiež celkom zábavný zážitok … najmä vtedy, ak je navlečený do značkových handier a spod luxusnej košele mu vytŕča nechutné pandero, alebo má natiahnuté moderné sandále na značne nevkusných – bielych ponožkách. Ešte zábavnejšie to pôsobí, ak sa ide predvádzať na kúpalisku, chce skočiť elegantnú šípku, lenže tá beštia zemská príťažlivosť a iné fyzikálne javy spôsobia, že vyčarí dokonalého – pupkáča, samozrejme aj s patričným vreskom a nadávkami po vynorení.
Veru, len málokto dokáže zo seba vyčariť tak ukážkovo dokonalého idiota, ako zaľúbený chlap … hlavne taký, ktorý je už v rokoch kmeťa a ešte sa snaží dokázať, aký je on „mačo“ … priznám sa, tak trochu sa aj obávam príchodu tejto vekovej hranice, pretože pri poznaní svojich zážitkov a povahy očakávam, že budem pôsobiť ako celkom zábavný somár – len v očiach iných, mne asi veľmi do smiechu nebude. Ale, ako sa hovorí v lepšej spoločnosti – napríklad pod stolom – lepšie vyzerať ako vôl, než volom naozaj byť.
A keď už spomínam volov … ale nie, nechajme ho radšej tak, ešte sa urazí a čo potom …
Nedávno som išiel okolo zrkadla a skoro som sa zľakol … hej, presne ste to uhádli, nechtiac som videl svoj obraz. Keď sa chlap zobudí, ale platí to aj pre ženy, nevyzerá obvykle nejako vábne, no pri tomto pohľade som mal pocit, že som sa akosi prineskoro zobudil … vlasy skôr vhodné na preslávenú prehadzovačku, brada pomaly striebristá, oči … nie nie, túto analýzu nechám radšej tak, ešte by mi náhodou zazvonil pri dverách Coppola, že ide natáčať remake Draculu, či nemám záujem o hlavnú úlohu … samozrejme len v scénach bez slov. Vtedy ma napadlo, čo tá moja na mne vlastne vidí – pupkatý (pomaly) päťdesiatnik, s pracovným časom od vidim do nevidim, publikujúci sprostosti na blogu … veru, chlap sotva niekedy pochopí ženu, však ?
V každom prípade som spokojný, pretože už mám za sebou časy, keď som si neustále potreboval niečo dokázať, a našťastie aj väčšinu ilúzií. Niektoré, tie najkrajšie mi ostali, ale tak to asi má byť, nie ? Vraj či by som ešte netúžil po Porsche, opýtal sa kamoš … ani nie, predstava stráženia auta pred zlodejmi a opakujúcej sa nočnej mory v podobe sna o tom, že mi práve kradnú auto, je desivejšia … ako oznámenie zriadenca v krematóriu, že im vypli plyn, pretože nezaplatili faktúru, a preto sa má každý zo smútočných hostí najesť fazule, aby sa dal obrad dokončiť … cynické ? Nuž áno, ale aj čierny humor vie liečiť, aj keď niekedy vyznie trápne.
Kamoš sa ma pýtal, čo by som si dal zahrať na poslednej ceste … neviem, nič rozumné ma nenapadlo (čo napokon nie je ani udivujúce, málokedy mám rozumné nápady) … až ma napokon napadol film „S tebou ma baví svet“ – jeho ústredná melódia, aby sa mi nemohla zubatá vyškierať, že konečne – vyhrala …
vďaka, podobne .. prečítala som spätne blogy ...
Veru, veru. Umrieť zdravý,tak to môže jedného... ...
Nech sa vám darí ... ...
Žiadny bonviván, ale normálny chlap s plným ...
Hm hm, hm... Veľa chlapov rozum nemá, alebo ...
Celá debata | RSS tejto debaty