O Slovensku

Najprv podnet na zamyslenie – položte si otázku, prečo už dávno nie je ministrom školstva tento človek …

Je nepochybné, že ľudia a to nielen na Slovensku, sú často sklamaní z konania a správania svojich volených zástupcov. Niektorí rezignujú na voľby, iní opustia krajinu a povedia – posledný nech zhasne svetlo.

Treba však priznať, že to nie je riešenie. Riešenie treba hľadať a netreba sa báť otvorene povedať – nie páni, vaše konanie sa mi nepáči. Dá sa to povedať rôznymi formami, každý si môže vybrať tú svoju. No v žiadnom prípade nesmie človek veriť rôznym formám demagógie, napríklad klamstvu, ktoré sa šírilo najmä v rokoch 1998 – 2010, keď sa s obľubou tvrdilo „kto nevolí, dáva hlas Mečiarovi“. Nie, kto nevolí, nedáva hlas nikomu – a ak je náhodou systém nastavený tak, že sa dá profitovať aj z nedôvery voliča, treba ho zmeniť.

Carla del Ponte sa rozhodla opustiť komisiu OSN pre vyšetrovanie v Sýrii, lebo podľa vlastných slov necíti dostatočnú podporu. Asi by som mal byť frustrovaný z tejto správy, ale nie som. Nie som, pretože ak má byť akékoľvek vyšetrovanie vedené jednostranne, tak nie je potrebné. A to isté platí, ak sa má vyšetrovať len to, čo sa hodí predstaviteľom v Bruseli, Londýne, Paríži alebo Washingtone. Pretože zle alebo neobjektívne vyšetrovaný zločin je horší, ako nevyšetrený zločin. Deformuje myslenie v spoločnosti, berie ľuďom vieru v spravodlivosť. Alebo rovnosť pred zákonom.

Frustrácia z vládnutia V.Mečiara, alebo R.Fica ? 

Musím priznať, že spomienky na 90.roky, alebo skôr obdobie 1993 – 2006 naozaj nevyvolávajú pocit, ktorý by mohol vyvolať uspokojenie, alebo dokonca hrdosť. Skôr naopak, bolo to obdobie, ktoré by som mohol označiť ako – hanebné. Obdobie 2006 – 2017 hodnotím len ako následok toho, čo bolo predtým. Každý, kto je nespokojný s dlhoročným vládnutím R.Fica, nech sa sám seba opýta – nie je tento stav následkom vládnutia M.Dzurindu a sklamania nádejí, ktoré boli do jeho osoby vložené ? Pretože Mečiar svoju pravú tvár nikdy neskrýval (napríklad pri agresívnom útoku na redaktora), ale M.Dzurinda bol doslova majstrom pretvárky.

Mečiar skončil a najväčším trestom, ktorý ho postihol, sú dve skutočnosti – po prvé sa mu nikdy nepodarilo naplniť túžbu po kresle prezidenta, a po druhé – postihlo ho to, čo je pre politika túžiaceho po neobmedzenej moci a úcte spoločnosti absolútne neprijateľné – je bezvýznamný, a hoci môže byť pokladaný za osobnosť či dokonca štátnika, tak hlavne v negatívnom svetle. A nech už si myslíte čokoľvek, pre ľudí s jeho povahou je to oveľa väčší trest, ako väzenie. Najlepšie o jeho pocitoch svedčia názory a skúsenosti obyvateľov Dolnej Poruby, kde sa bývalý najsilnejší politik snaží (aspoň v miestnom rozmere) o obnovenie pozície akéhosi – padišaha. A ani tam sa mu to veľmi nedarí. A majetok, nech je akokoľvek rozsiahly, nedokáže vyliečiť sklamanie.

Aké pocity môže mať niekdajší vrcholový politik ? A čo môže pri pohľade na jeho osud cítiť sklamaný volič ?

Najlepšou formou boja proti politikovi, ktorý sklamal voličov, je nájdenie vhodného nástupcu, čo je základom k pozitívnej zmene. Pozitívnou zmenou však nemôže byť voľba menšieho zla, alebo podpora politikov, ktorí dokážu verejne vyhlásiť – „možno to nevydrží celé volebné obdobie, možno to vydrží len dva roky, alebo rok …“ … prepáčte, ale ľuďom s touto formou myslenia rozhodne nejde o zmenu k lepšiemu, ale skôr len o získanie pozície pri koryte. Čo sa napokon potvrdí aj vo chvíli, keď sa ich predstavy nenaplnia a zrazu všetky reči o záujme voliča, štátu či iné vzletné plány končia niekde v koši, a neúspešný kandidát sa vracia k tomu, čo je najvýhodnejšie – pre naplnenie jeho vlastných záujmov a potrieb. Pretože nech hovorí čokoľvek, vždy je to len o jeho záujme.

Nikdy vás nenapadla otázka, prečo by sa niekto uspokojil aj s kratším obdobím vládnutia ? Alebo veríte, že je riešením odstavenie garnitúry okolo R.Fica, a to aj na krátky čas ? Možno … ale môžeme skúsiť uvažovať aj inak. Vieme veľmi dobre, že za každou politickou stranou stojí v pozadí nejaká „šedá eminencia“. Teda niekto, kto právom očakáva profit z vlastnej investície, ktorou je podpora politickej strany. Ako bude asi uvažovať, keď jeho „investícia“ skončí nasledovnými úspechmi – tri účasti vo voľbách, necelé dva roky vo vládnej koalícii, trvalá podpora na úrovni, ktorá síce zaručuje miesto v prvej trojke, ale nedáva reálnu nádej na získanie pozícií ? Bude ďalej investovať do neperspektívneho podniku, alebo začne hľadať iné riešenie ? Nie je snaha o vytvorenie koalície, vopred odsúdenej na rozpad a bez šance na vládnutie počas celého obdobia štyroch rokov, skôr prejavom zúfalstva ? Ktorý triezvo mysliaci politik s perspektívnym výhľadom do budúcnosti by chcel mať na konte dve účasti vo vládnych zoskupeniach, z ktorých ani jedno neprežilo celé funkčné obdobie ?

Iste, môže byť v pozadí myšlienka – budeme vládnuť aj kratší čas a ukážeme voličom, ako to môže fungovať lepšie … a v prípade predčasného rozpadu prídu nové voľby a oni nás podporia vo väčšom počte … a potom už vydržíme celé obdobie.

Vyzerá to pekne, ale nemá žiadnu logiku. Po prvé – prečo by sa malo rozpadnúť niečo, čo funguje dobre a k spokojnosti voličov ? Dôvod je jediný – čo funguje k spokojnosti voličov, nefunguje k spokojnosti politikov. A čo si pomyslí volič, ak niečo funguje k jeho prospechu a predsa sa to rozpadne ? Podporí politikov, ktorí rozbili to, čo dobre slúžilo potrebám voliča a daňového poplatníka ? Bude im dôverovať ?

Kto chce poraziť R.Fica a ukončiť jeho vládnutie, musí sa vysporiadať s pokrytectvom jeho oponentov. Musí nájsť ľudí, ktorí majú skutočný záujem o prospech Slovenska – čo vlastne znamená nájsť „naivných“ ľudí, veriacich, že spoločný prospech znamená aj osobný prospech.

Odchod z krajiny ? Za seba poviem jedno – mal som a vlastne aj mám dostatok možností, aby som odišiel a už nikdy sa nevrátil. Život na Slovensku prináša denne toľko sklamaní a nepríjemných prekvapení, že nie je žiadny dôvod, aby sa ktokoľvek – vrátane mojej bezvýznamnej maličkosti – hanbil za to, že odíde niekde inde, kde sa bude mať aspoň o máčny mak – lepšie. Niekde, kde sa bude mať lepšie aj jeho rodina, jeho najbližší … lenže …

Slovensko je aj napriek všetkým negatívam mojou domovinou. Narodil som sa tu, vyrástol a žijem tu. Cítim sa cudzincom na Slovensku, pretože hoci som Slovák ako repa, moja vlasť slúži viac záujmom tých, ktorým je ľahostajná – kdejakým prišelcom, skaderuka-skadenoha „podnikateľom, než vlastnému národu. Je zvrátené, ak ktokoľvek kladie nad národný záujem snahu o umiestnenie Slovenska – v jadre akéhokoľvek nadnárodného spolku. Je zvrátené, ak najdôležitejším cieľom štátnej politiky je spokojnosť predstaviteľov tohoto spolku.

Pre lepšie pochopenie toho, čo chcem povedať – nahraďte Rakúsko-Uhorsko názvom Európska únia, a nahraďte Viedeň – Bruselom. A zamyslite sa – kde vlastne žijete, a čo by vám povedali vaši predkovia, najmä tí, ktorí zažili postavenie slovenského národa v rámci rakúsko-uhorskej monarchie. Myslíte, že by vás pochválili ? Myslíte, že by zatlieskali tomu, ako živíte zo svojich mozoľov ľudí, ktorí sa vo vašom mene klaňajú cudziemu pánovi ?

Už poznáte odpoveď na otázku z úvodu ? Áno, M.Zelina nie je ministrom školstva, pretože je presvedčený, že školstvo má slúžiť spoločnosti a nie politickým záujmom.