O Slovensku

Problémom dnešnej spoločnosti nie je to, čo politik urobí, ale skôr to, aký postoj k svojim činom zaujme. Až vtedy sa ukáže, koľko pravdy je v jeho slovách, ktorými sa prezentuje na verejnosti.

Medzi postojmi premiéra v kauze Bašternák a prezidenta v nedávnych odhaleniach okolo financovania predvolebnej kampane nie je žiadny rozdiel. Ich postoje len odrážajú, aký je ich skutočný pohľad na svet, vnímanie voliča a ich skutočné hodnoty.

Premiér aj napriek svojmu komplikovanému statusu z hľadiska bezpečnosti má dostatočný príjem na to, aby dokázal zmeniť svoje bydlisko z večera na ráno. Prezident by mal mať dostatok súdnosti na to, aby vedel, že priznanie chyby napácha menej škôd, ako jej ospravedlňovanie za pomoci detinských výhovoriek. Výhovoriek, ktoré neobstoja ani u bežného občana, tým skôr prezidenta.

Sme ľudia a robíme chyby. Nie je na tom nič prekvapujúce, ani zahanbujúce. Vlastne zahanbujúce to začne byť až vtedy, keď sa k svojim chybám nevieme postaviť priamo …

Ak by bol prezident priznal chybu, postavil sa k nej priamo a otvorene, nech by sa situácia vyvinula akokoľvek, vždy by z nej vyšiel so cťou. Dokonca aj vtedy, keď by dokázal hľadieť na vec objektívne a urobiť to, čo sa pokladá za prirodzené – prijatie zodpovednosti a odstúpenie z funkcie. Odchádzal by so vztýčenou hlavou, pretože dokázal naplniť slová, ktoré na verejnosti neraz predniesol. Dnes sa však dá už povedať len jedno – nech urobí čokoľvek, vzniknuté škody (vlastným postojom k veci) nenapraví, a je už vlastne jedno – čo urobí. V dejinách ostane zapísaný ako ďalší prezident, ktorý neprekročil tieň svojich predchodcov. A zároveň zvýši nedôveru spoločnosti v kandidátov, nepochádzajúcich z politických kruhov, a realizujúcich svoju kampaň z „vlastných“ prostriedkov.

Iná situácia je v prípade premiéra Fica.

V jeho prípade sa dá povedať jediné – už dávno stratil schopnosť objektívne posudzovať dianie v spoločnosti, a stal sa obeťou funkcie, ktorú dlhé roky zastáva. Z jeho správania mám neraz pocit, že trpí akousi vierou vo vlastnú jedinečnosť a nenahraditeľnosť, čo mu (nanešťastie) potvrdzuje vo voľbách aj neschopnosť jeho protivníkov. Z hľadiska voličov na Slovensku reprezentuje premiér a jeho strana len okolo 25% oprávnených hlasov, no z hľadiska jeho oponentov je to – až 25%, pretože oni môžu o podobnom zisku len snívať. Vlastne, neraz mám pocit, že o podobnej podpore ani neuvažujú, stačí im byť – v parlamente.

R.Fico sa nezmení, lebo sa nemôže zmeniť. Je príliš dlho súčasťou vládneho súkolia, príliš dlho na vrchole moci a to, čo neraz predvedie, má inde pomenovanie – arogancia moci. Arogancia moci, ktorá si je príliš istá sama sebou …

A prirodzený záver z toho, čo sa v súčasnosti deje ? Nikdy nepodporte menšie zlo, pretože zlo bude vždy zlom. A pokiaľ ho podporíte, nedivte sa, čo neskôr – zažijete. Však ste si zlo – vybrali sami.