O Slovensku

V médiách sa pravidelne objavujú informácie o obavách pobaltských krajín a Poľska – z ich suseda Ruska. Aká je pravda ? Aký vplyv môže mať minulosť na súčasnosť ?

Ako neskôr z obsahu zistíte, mnohé problémy s Ruskom, či nevyrovnané vzájomné vzťahy si spôsobili tak pobaltské krajiny, ako aj Poľsko – vlastným pričinením. A možno sa budete aj diviť, ale niekdajšie tesnejšie vzťahy s Ruskom vznikli práve na základe záujmu a potrieb pobaltských krajín. V prípade Poľska to bolo inak – poľská vrchnosť verila bez ohľadu na obdobie, že Poľsko je a bude európskou veľmocou, ktorá sa môže rovnať s kýmkoľvek, vrátane Ruska.

_______________________

Tragédia Poľska začala paradoxne – pokrokovou, alebo skôr na tú dobu doslova geniálnou myšlienkou – republikou.

V roku 1569 vytvoril vtedajší poľský kráľ Žigmund II.August poľsko-litovskú úniu, ktorá sa stala na isté obdobie jedným z najväčších a najľudnatejších štátov Európy. Na čele štátu stála kráľovská rada, tvorená najvyššou šľachtou a riadená voleným kráľom – čo bol v tej dobe naozaj unikát. Kráľ síce radu riadil, nemohol však bez jej súhlasu prijímať rozhodnutia, pričom každý šľachtic v rámci snemu mal právo veta. Ako sa neskôr ukázalo, práve tento spôsob rozhodovania viedol nakoniec k úpadku Poľska a jeho neskoršiemu rozdeleniu medzi Rakúsko, Rusko a Prusko.

Začiatky poľskej šľachtickej republiky boli aj napriek relatívne rýchlemu striedaniu panovníkov pomerne úspešné. V období vládnutia Henricha z Valois, Štefana Bátoryho a Žigmunda III.Vasu viedla poľsko-litovská únia úspešné vojny s Ruskom, ktorých výsledkom boli územné zisky. V roku 1632 nastúpil na trón Vladislav IV.Vasa, ktorý previedol úniu úspešne cez úskalia tridsaťročnej vojny, ubránil sa Švédom, Rusom i Turkom, a navyše sa mu podarilo úspešne dobyť Moskvu. V tej dobe disponovala poľsko-litovská únia silným vojskom, zručnou diplomaciou – čo sa ukázalo najmä počas tridsaťročnej vojny, keď sa šikovnými prísľubmi spojenectva a pomoci darilo držať mimo konfliktu. Úspechy únie skončili v roku 1648, keď na trón nastúpil brat predošlého panovníka – Ján II.Kazimír Vasa.

V dôsledku nejednotnosti šľachty (a aj jeho slabosti v pozícii kráľa) nezvládol kozácke povstanie B.Chmeľnického, ktoré skončilo stratou ľavobrežnej Ukrajiny a jej pričlenením k Rusku. Slabosť a nejednotnosť únie využili v roku 1655 Švédi, ktorí aj za pomoci časti poľskej a litovskej šľachty vpadli na územie únie, a bezmála ho ovládli. Nakoniec sa ich síce podarilo vytlačiť z územia únie, ale tento konflikt poznačil štát po všetkých stránkach.

1669 – prichádza voľba nového kráľa – Michala Korybuta Wisniowieckeho – potomka silného otca, ale slabého kráľa.

Hoci syn slávneho vojvodcu vládol len necelých päť rokov, únia stratila ďalšie územie – v roku 1672 ju napadli Turci, a kráľ bol prinútený pristúpiť na nevýhodné podmienky mierovej zmluvy, ktorých priamym následkom bola strata Podolia a Ukrajiny (tú získali kozáci ako poddaní Veľkej Porty).

V roku 1674 svitla poľsko-litovskej únii nádej na získanie niekdajšieho postavenia, keď bol zvolený za kráľa Ján Sobieski. Kontroverzná postava dejín šľachtickej republiky, ktorá sa významným spôsobom podieľala na úspechoch v bojoch počas povstania B.Chmeľnického, či v bojoch proti Turkom. No na druhej strane mu mnohí nevedeli odpustiť, že sa počas švédskeho vpádu na dlhý čas pridal k strane švédskeho kráľa, aj keď sa nakoniec podieľal na porážke švédskych vojsk a ich vyhnaní. Ako kráľ Ján III.Sobieski sa snažil o stabilizáciu domácich pomerov, a zároveň opätovné získanie stratených území a pozícií. Významným spôsobom sa podieľal na porážke tureckých vojsk pri obliehaní Viedne v roku 1683, ktorá viedla k definitívnemu ústupu Turkov a obratu v protitureckých vojnách. Turci boli definitívne vytlačení zo strednej Európy a už nikdy ju neovládli. V domácej politike sa však kráľovi nedarilo. Nepodarilo sa mu zjednotiť šľachtu, čo nakoniec vyvrcholilo jeho neúspešnou snahou o zabezpečenie trónu pre jeho syna. Smrťou Jána III.Sobieskeho v roku 1696 začal pomalý úpadok poľsko-litovskej únie, ktorý viedol k jej zániku.

Nadišlo obdobie chaosu a neistoty. Striedania slabých a ešte slabších panovníkov. August II.Silný, Stanislav Leszczynski, August III. – politický úpadok krajiny.

V snahe o opätovné získanie stratených území v Litve sa August II.Silný spojil s Ruskom a Dánskom. Avšak ani spojenectvo nepomohlo k úspechu v Severnej vojne, ktorú vyhrali Švédi, pričom vpadli aj do Poľska a zvrhli kráľa. August II.Silný sa po piatich rokoch dokázal vrátiť na poľský trón, ale nepodarilo sa mu vyťažiť z priaznivej politickej situácie. Nič sa nezmenilo ani nástupom jeho syna Augusta III. na trón, a po jeho smrti nastúpil v roku 1764 k moci Stanislaw Poniatowski. Poľsko-litovská únia sa začala rozpadať, a nič na tom nezmenil ani historický okamih – 3.mája 1791 bola podpísaná prvá písaná ústava v Európe. Nič to už však nezmenilo na blížiacom sa rozpade únie a jej rozdelení medzi Rusko, Rakúsko a Prusko.

(Hlavný zdroj:Wikipedia)

Nikto nemôže spochybniť, že v spomínanom období patrila poľsko-litovská únia k najsilnejším štátom na európskom kontinente.

Napriek tomu najväčší podiel na jej rozpade mala domáca šľachta a neudržateľný politický systém. Všeobecné právo veta, ktorým disponovala šľachta, prakticky bránilo efektívnemu riadeniu štátu, nad ktorým prevládali rôzne osobné záujmy. Prvý raz sa to prejavilo počas povstania B.Chmeľnického, keď sa kráľovská rada nevedela dlhý čas dohodnúť na tom, kto a akým spôsobom bude viesť vojská proti povstalcom. Ešte nepríjemnejšie sa to prejavilo počas švédskeho vpádu, kde časť poľskej a litovskej šľachty neskryte podporovala ambície švédskeho kráľa, pričom v radoch „zradcov“ bol dlhý čas aj budúci kráľ Ján Sobieski. Čoraz jasnejšie sa ukazovalo, že spôsob vládnutia je síce pokrokový, ale predbehol svoju dobu a jeho nositelia ešte neboli pripravení na jeho presadzovanie – či skôr uprednostnenie záujmov národa a republiky pred vlastnými, osobnými záujmami.

Vzťahy s Ruskom počas existencie šľachtickej republiky boli rôzne. V začiatkoch ťažila poľsko-litovská únia zo svojej vojenskej sily, podporovanej dostatkom prostriedkov na vedenie rôznych vojenských konfliktov. Z toho vyplývali aj jej úspechy a územné zisky na úkor Ruska. Situácia sa zmenila po povstaní B.Chmeľnického a strate ľavobrežnej Ukrajiny, a zhoršila po vpáde švédskych vojsk. Napriek snahe panovníkov sa únia už nikdy nespamätala, a začala jej cesta k rozpadu, ktorá bola sprevádzaná aj zmenou vo vzťahoch s Ruskom – najprv stratila únia aj zbytok Ukrajiny, a neskôr a musela vzdať aj území, ktoré predtým získala. Ruský sused zosilnel, a hoci bol v niektorých obdobiach aj spojencom, začal realizovať vlastnú politiku – často na úkor susedov, s ktorými ešte pred časom musel uzatvárať nevýhodné mierové zmluvy. Jeho podiel na zániku poľsko-litovskej únie bol nespochybniteľný, ale hlavné príčiny boli niekde inde. V nejednote národa a záujmov.