O Slovensku

Dalo by sa o niektorých reakciách pod mojim včerajším blogom napísať veľmi veľa, hlavne o jednom prispievateľovi, ktorí akosi nezvláda svoje emócie, ale … bolo by to zbytočné.

Ministerstvá sú základnými kameňmi riadenia štátu. Majú byť preto obsadené odborníkmi s jasnou praxou a primeranými schopnosťami na plnenie povinností, ktoré si funkcie na danom ministerstve vyžadujú.

Ináč, niečo by ma naozaj zaujímalo – ako sa môže okresný sudca stať po dvoch rokoch praxe predsedom súdu, a o pár rokov neskôr skončiť na ministerstve …

Realita je taká, že ministerstvá sú obsadzované politickými nominantmi, často bez primeranej praxe, a v prípade niektorých by sa dalo pochybovať aj o pozadí ich vzdelania, či skôr jeho pôvodu. Výsledkom sú nemalé škody na majetku štátu a diery v štátnej pokladni, spôsobené tým, že sa všetko platí minimálne dvakrát – prvý raz úradníkovi, ktorý zastáva funkciu, hoci na jej výkon nemá schopnosti  a druhý raz externému subjektu, ktorý vykonáva povinnosti – úradníka. Hovorí sa tomu – demokraticky tolerovaná zlodejina.

Od nevyrovnaného prispievateľa zaznel zlostný argument, kde by vzali peniaze ministerstvá (konkrétne spravodlivosti) na špičkových právnikov. Nuž, ak môže niekto podpísať zmluvu na desiatky miliónov eur pre externú firmu, nemôže mať problém vyplatiť za úspešný spor pracovníkovi mimoriadnu odmenu – hoci aj vo výške milióna eur, ak svojím konaním zabránil škodám na majetku štátu.

Kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce – hľadá dôvody, alebo mi odkazuje, že som hlupák a píšem debiliny … možno preto, že hlupák vidí všade seberovných, však pán kritik ? Tak ďalej plať dane a financuj nimi neschopných darebákov, keď si taký bohatý … ale mal by si platiť aj tých, ktorí za nich musia robiť prácu, nech je to teda férové, keď to tak obhajuješ … pretože z cudzieho krv netečie, nie ?