O Slovensku

Vyhrať voľby je jedna vec, a zostaviť vládu niečo úplne iné. Na Slovensku sa o tom poučili Mečiar, ale aj R.Fico, u susedov v Česku dnes poznáva horké ovocie víťazstva A.Babiš. A na juhu Európy tancuje v pekle Franco, keď vidí, akých má nasledovníkov v osobe súčasného španielskeho premiéra. Lenže … Rajoy nie je Franco …

A.Babiš vyhral voľby a márne … aspoň doteraz. Čo nedokázal český volič, dokázali predstavitelia politických strán, ktorí sa vzopreli vstupu do koalície s politikom, ktorého zbavili pred časom imunity a jeho aktivity vyšetruje polícia. Na českého voliča možno platila rozprávka o politickom prenasledovaní a neodôvodnenom osočovaní predsedu hnutia ANO, ale pre politické strany bola jeho pozícia v minulej vláde, odvolanie a vznesenie obvinení dostatočne silným „kyjakom“, aby ho aj napriek volebnému úspechu „odstrelili“ na vedľajšiu koľaj. Iste, ešte nie je všetkým dňom koniec, a možno sa Babišovi predsa len podarí niekoho presvedčiť, no súdiac podľa vyjadrení jeho konkurentov sú jeho šance mizerné. Český volebný systém však umožňuje aj vytvorenie menšinovej vlády, ak bude mať Babiš podporu prezidenta Zemana. Otázne je, aký kredit bude mať podobná vláda a ako vlastne bude vládnuť.

Španielsku hrozí rozpad. Španielsky premiér M.Rajoy, ktorý čelí rôznym podozreniam z korupcie, sa chová ako slon v porceláne, alebo by mu skôr svedčal titul z našich detských čias – korunovaný somár. Ak sa španielska monarchia nakoniec rozpadne, bude mať na tom najväčší podiel. A pokiaľ chcú španielske špičky zachovať súčasný status Španielska, mali by namiesto nezmyselného odvolávania katalánskej vlády a rozpúšťania katalánskeho parlamentu radšej odvolať španielskeho premiéra – čím skôr, tým lepšie. Pretože jedným z dôvodov nespokojnosti Kataláncov je aj podivná minulosť španielskeho premiéra a jeho podiel na kauze úplatkov pre Ľudovú stranu, ktorá sa priamo dotýkala aj osoby M.Rajoya.

Napriek tomu by sme mali byť vďační za to, že M.Rajoy je španielskym premiérom … na jeho osobe vidíme dvojtvárny postoj európskej únie a falošnú morálku bruselských elít.

Ak v prípade delenia Československa, kde sa nedalo pochybovať o jeho protizákonnosti, západná Európa tlieskala a hovorila o práve na sebaurčenie, v prípade Španielska sa lídri únie ponáhľali s vyhlásením, že nech chcú Katalánci čokoľvek a myslia si čokoľvek, pre Brusel je partnerom – len Madrid.

Raz darmo, krv nepustí a jej hlas býva veľmi silný. Netreba zabúdať, že niekdajšie kráľovské rody a ich predstavitelia majú silné slovo, a to aj napriek tomu, že v nejednom prípade len spomínajú na zašlú slávu. A rozhodne nepripustia, aby o postavení a budúcnosti „bratrancov“ pri moci v Španielsku rozhodoval plebs na ulici. Až tak veľmi nie sú presvedčení o demokratických hodnotách, hoci navonok tvrdia niečo iné. Nehovoriac o tom, že prípadný rozpad Španielska by v podstate znamenal aj rozpad bruselského projektu, ktorý aj napriek ekonomickým rozdielom stojí práve na krajinách ako Španielsko či Taliansko. Bez nich nemá žiadny zmysel.

Záver ? Delenie krajín bývalého východného bloku bolo podporované, pretože umožnilo získať Západu ekonomickú a politickú nadvládu. Ďalej však demokracia podľa vzoru Brusel nesiaha, či skôr nesmie siahať. Pretože z cudzieho krv netečie, no vlastné … veľmi bolí.