O Slovensku

Naozaj sa môžeme radovať, pulty predajní priam pretekajú nielen banánmi, ale aj mandarínkami, pomarančmi či iným ovocím, ktoré u nás akosi nerastie. Akurát … akosi chýba niečo iné, čo naozaj nemôžeme pokladať za nejaký luxus, skôr bežnú vec …

Akosi nám podraželo maslo, začínajú byť problémy s dodávkami vajec (údajne následok škandálu v Holandsku) – a ceny samozrejme stúpajú, pretože v otázke potravín sme už dávnejšie odkázaní na dovoz (zásluhou jedného darebáka, oceneného rôznymi pseudocenami za prínos v oblasti ekonomiky, akurát zabudli tam dopísať, na ktorej ekonomike sa jeho ekonomická vlastizrada v duchu slov „Prečo máme vyrábať, keď si môžeme doviezť …“ prejavila v pozitívnom duchu), čoho následkom je v nejednom prípade odpad v našich obchodoch.

Naozaj treba uznať, pokrok je viditeľný. Nie sme síce opice, aby sme každý deň konzumovali banány, ale primitívne existencie sú dnes spokojné. Dostávajú plat za nič, alebo nech im nekrivdím – za prázdne reči bez zodpovednosti za rozhodnutia, ak napáchajú nejaké škody, nič im nehrozí … ba naopak, ešte dostanú štedrý podarúnok na odchod, aby sa im ľahšie opúšťali funkcie, na ktoré zjavne nemali schopnosti. Ideálnym príkladom je dnešný stav mestského hokejového štadióna v Bratislave, ktorý sa predražil len o päťdesiat miliónov eur v nákladoch na rekonštrukciu, a hoci dnes potrebuje ďalších (minimálne) päť miliónov eur na opravy, skoro nikoho nezaujíma – čo sa stalo, kto je zodpovedný, kto sa pekne nabalil na tejto zlodejine a ako je možné, že po takom krátkom čase je nutná investícia v takej výške. Jeden by si myslel (určite len zlomyseľne a z neznalosti situácie), že namiesto rekonštrukcie štadióna sa milióny investovali do niečoho úplne iného … ale to je len určite zlomyseľná klebeta, však ?

Nedávno som išiel po ulici svojho detstva a poriadkumilovnému človeku tam doslova srdce „radosťou“ poskočí …

Nie je krásne, keď všetko nájdete na svojom mieste, dokonca aj jamu, ktorú ste pred troma desaťročiami obchádzali pri rannom odchode do práce ? Musia tam žiť naozaj šťastní ľudia, však určite neplatia dane, keď sa na ich ulici nič roky nemení. Koľko peňazí ušetria … všetci im môžeme závidieť … alebo ? Alebo platia dane a tým ich práva končia ? Zaplať a neotravuj ? Škoda, že tam nemajú podobného aktivistu ako svojho času v Rožňave, ktorý po nociach brázdil mesto a opravoval ulice z vlastného vrecka. Ale ani to sa pánom nepáčilo, a niektorí ho aj potrestať chceli … naozaj nebotyčná drzosť, siahať na ich jamy – bez ich súhlasu.

Chápem, ťažko bude niekto z mocipánov súhlasiť s výkonom prác vo verejnom záujme, ak si pritom nemôže niečo ukradnúť, prepáčte … presunúť do vlastnej kešene. Však aj preto majú radosť zo svojich diskusných obhajcov „blbečkov“, ktorí v ich mene kričia, že štátne podniky sú zvrátenosť, pretože sa v nich najviac kradne … tak sa pozrite, kto kradne v štátnych podnikoch – vždy sú to tí, ktorí ich chcú zničiť, alebo aspoň ovládnuť. Pozrite sa, ako sa organizujú a končia verejné súťaže – u nejedného víťaza v oblasti stavebných prác nenájdete ani jednu lopatu či krompáč, ani jeden stroj, ani jedného stavbára – to sú ľudia, prepojení na politikov (bez ohľadu na politické tričko), ktorí vás verejne a beztrestne okrádajú.

Nie, nekritizujme … máte pravdu, kým je dostatok banánov a môžete voľne pendlovať cez hranice, je všetko oukej. Však žobračenky vo výplatných termínoch, zlodeji vo verejných funkciách, ekonomická mafia v pozadí politických strán … to sú len také drobnosti, hodné mávnutia rukou. Chýbajúce alebo predražené maslo, vajcia či chlieb ? Drobnosti … dovoz nebezpečných potravín v réžii únie ? Kašlať na to, aj tak je planéta preľudnená … sme kráľovstvom automobiliek, tak sa ľahko prispôsobíme, napríklad na obed – také špagety, plávajúce v motorovom oleji, to je dobrota … čo ?