O Slovensku

Súd potvrdil rozsudok doživotia nad vrahom mladej matky, ktorá zahynula jeho rukou v banskobystrickom penzióne. Zdanlivo je všetko presne tak, ako má byť. Ale … nedá sa poprieť, že opäť zlyhal systém a zbytočne vyhasol mladý život …

Už prvý zločin, ktorého sa vrah kedysi dopustil, jednoznačne poukazoval na problémy jeho osobnosti. Obliať mladé dievča kyselinou, zničiť mu budúcnosť a to všetko v situácii, keď niekde doma čaká manželka s deťmi, môže len – niekto (nemôžem napísať „človek“, jednoducho to aj klávesnica odmieta) s vážnou duševnou poruchou. Šesť rokov, znel vtedajší verdikt … pričom podľa vyjadrení situácie znalých nasledoval pobyt v „pionierskom tábore“, z ktorého chodil páchateľ závažného skutku na pravidelné vychádzky za rodinou … tri roky „dovolenky“ a bol doma. Netrvalo dlho a pribudla ďalšia obeť, ktorá už nemala toľko „šťastia“, ako jej predchodkyňa, a namiesto plnohodnotného života sa zatvorila iná brána. Za obeťou, aj za páchateľom. Na sedemnásť rokov …

Všetci, ktorí snáď verili v spravodlivosť a dúfali, že sa podobná tragédia nebude opakovať, asi neverili vlastným očiam i ušiam. Šesť rokov pred koncom trestu prišlo prepustenie na slobodu, údajne v presvedčení, že došlo k náprave. Stačilo pár mesiacov, aby sa ukázalo, akým krutým „omylom“ bolo predčasné prepustenie na slobodu. Rodina ďalšej obete bola poznačená správaním beštie … deti prišli o matku, niekto prišiel o dieťa, iný o súrodenca, kamarátku … prečo ?

Útržkovité správy hovoria, že pred prepustením sa podarilo páchateľovi postupne prepracovať z najťažšej skupiny vo výkone trestu do najľahšej … ako je to možné, ak sú pravdou tvrdenia, že v tej poslednej sa ho báli zodpovední prideliť na pracovisko pre jeho nevypočitateľnú povahu ? Ako je to vôbec možné, že sa do ústavu s najmiernejším režimom dostal ?

Priam tragikomicky vyznievajú spomienky jedného bývalého pracovníka väznice, ktorý trpko konštatoval, že nejeden bezvýznamný zlodej si musí odsedieť celý trest, pretože nemá rodinné zázemie a prepúšťací súd predpokladá budúcu recidívu (a teda žiadosť o predčasné prepustenie zamietne), ale v prípade násilníka a vraha sa dá odpustiť – aj šesť rokov. Čo má vlastne pre túto spoločnosť väčšiu cenu ? Majetok alebo ľudský život ? Súdiac podľa rozhodnutí súdov to bude – majetok.

Teraz sa brány väzenia zatvoria za páchateľom natrvalo. Ale otázky ostávajú – ako vlastne funguje systém ? Akým spôsobom sa vykonáva prevencia, aby sa páchatelia trestnej činnosti nevrátili na staré chodníčky po svojom prepustení na slobodu ? Opäť si pomôžem slovami bývalého pracovníka väznice – odsedia si trest, alebo jeho časť … a ďalej nikoho nezaujímajú, ak im v rámci trestu nenariadil súd iné opatrenie, napríklad ochranný dohľad. Ak majú šťastie, ujme sa ich nejaká charita … ak nie, čoskoro sa obvykle vrátia do väzenia, keďže si prostriedky na obživu obstarajú akýmkoľvek spôsobom. Ťažko sa diviť, čo sa deje …

Dodnes nie je na Slovensku zariadenie, ktoré by sa zaoberalo páchateľmi trestnej činnosti s vážnymi poruchami osobnosti. Niekedy nie sú peniaze, inokedy sa blížia voľby a treba niečo úplne iné … pritom napríklad v Podbrezovej chátra budova niekdajšej nemocnice, ktorú by ešte aj dnes bolo možné zrekonštruovať … stačilo by chcieť, mať záujem chrániť občanov pred nebezpečnými páchateľmi a zveriť rozhodovanie o ich budúcnosti do rúk skutočných odborníkov. Koľkým tragédiám by sa dalo vyhnúť … zatiaľ však zákon chráni skôr – beštie v ľudskej koži.