O Slovensku

Nie, nebavme sa o voličoch, pretože zápory vládnutia R.Fica sú tak jasne viditeľné, že ich je škoda rozoberať. Skúsme sa pozrieť na politických protivníkov R.Fica a jasne pomenovať, prečo pokladajú jeho vládnutie za nebezpečné …

Slovensko sme my, dala by sa pomenovať rétorika opozície … a my znamená – nenaplnené ambície niektorých ľudí, ich osobné zlyhania v minulosti, či pridlhé čakanie na kus „žvanca“ pri moci. Kto si myslí, že ich odmietanie spolupráce s R.Ficom pri riadení Slovenska je vecou morálnych hodnôt, veľmi sa mýli. V politike sa morálka nenosí, tam stoja nad všetkým osobné a stranícke záujmy, či záujmy rôznych skupín v pozadí.

R.Fica dostali k dlhodobému pobytu pri moci dve veci – jeho schopnosť vytvoriť z množstva maličkých a bezvýznamných politických strán relatívne stabilný politický subjekt, v mnohom odlišný od jeho (duchovného) predchodcu V.Mečiara. Druhou vecou bola neschopnosť oponentov konať jemu podobným spôsobom, a ich sebecké uprednostňovanie vlastných záujmov pred spoločnými. O záujme vo veci blaha národa či štátu sa nemusíme baviť vôbec, ak by došlo ku krízovej situácii, väčšina politikov bez rozdielu politického trička by vzala nohy na plecia a utiekla do bezpečného exilu. Štát a národ ich zaujímajú len ako zdroj pohodlného a stabilného príjmu, ktorého protihodnotou sú ich prázdne reči.

Pokiaľ sa zamyslíme nad osudom vlády I.Radičovej, môžeme prísť aj k záveru, že za jej pádom nestálo hlasovanie o eurovale a dôvere vláde, ale niečo, čo sa odohralo skôr – v čase, keď strany opozície zistili, že nečakane môžu vystriedať prvú vládu R.Fica a (niektoré) sa vrátiť k moci, niektoré sa – dostať k moci.

Vtedy prišiel prvý politický úspech SaS, ktorá nečakane získala nielen miesto v parlamente, ale aj podporu na úrovni 12,15%. Nikto nemohol vtedy už pochybovať o postupnom úpadku SDKÚ-DS, ktorá sa dostala do parlamentu ako druhá najsilnejšia strana, ale len za cenu vyradenia hlavných predstaviteľov strany z volebnej kandidátky, čo hovorilo o mnohom. Lenže … SaS svoj úspech precenila, a nedocenila príčiny, ktoré viedli k jej nečakanému úspechu, znamenajúcemu účasť vo vládnej koalícii. Podcenila fakt, že množstvo jej voličov pochádzalo z nespokojného košiara SDKÚ-DS, ktorí mali plné zuby dvoch persón – M.Dzurindu a I.Mikloša, a keďže chceli voliť pravicu, volili toho, kto sa pred voľbami jasne vymedzoval voči spolupráci s týmito dvoma politikmi a pritom dával nádej na skutočne priaznivú zmenu vetra – SaS. Nádej však skončila len ako nádej, sotva bolo po voľbách, na sľuby a očakávania sa zabudlo, a výsledkom bola nestabilná vláda s dvoma odmietanými politikmi. Priamym následkom oklamania voličov bola samostatná vláda R.Fica po páde vlády I.Radičovej a predčasných voľbách 2012. Škandály, ktoré sprevádzali dva roky vládnutia koalície pod vedením I.Radičovej, len dokazovali, akým spôsobom je politik zodpovedný a poctivý – verbálne, pri ceste za mocou a pred voľbami.

O tretej vláde R.Fica a spôsobe jej vzniku sa dá povedať jediné – tak to dopadne, keď poľovník pije na kožu medveďa, behajúceho po lese. Hlavným architektom tretej vlády R.Fica boli – sebectvo, chamtivosť a bezohľadnosť. Voliči od svojho zástupcu očakávajú, že bude konať v ich záujme, v záujme prosperity štátu a národa. Volič vie odpustiť prehru, ale nevie odpustiť, ak má platiť za prehru – účet. A neodpustí to tým skôr, ak jeho vyvolený mohol výšku účtu primerane znížiť, alebo ho mohol dokonca pokrčiť a hodiť do smetného koša, bez nutnosti platenia. Bola takáto možnosť ? Áno, minulý rok bola. Stačilo prekonať vlastné ego a premýšľať v záujme štátu a národa. Stačilo sa zmieriť s myšlienkou – nebudem šéf – a uvedomiť si, že aj keď nebudem šéf, budem aspoň vidieť šéfovi – na prsty. Zaznelo to aj v prvej povolebnej debate, kde to pomenoval jasne B.Bugár na adresu R.Sulíka – chceli ste, aby sme akceptovali Matoviča, aj napriek tomu, čo sa stalo pred voľbami – rešpektovali sme to. Chceli ste, aby sme súhlasili so spoluprácou s SNS – stalo sa. A aké ústupky ste ochotní urobiť vy, keď sme my vám vyhoveli ? (Slová B.Bugára som voľne interpretoval, ale ich zmysel som sa snažil zachovať). V diskusii však R.Sulík neustále točil reč len okolo toho, čo ON sľúbil voličom a čo ON neporuší. Neustále a všade zaznievalo niečo v štýle piesne “ Já, já, já, jenom já „. Nepremýšľal nad tým, že ak má už byť cap záhradníkom, bude úspechom aj to, ak bude cap – pod dohľadom. Choval sa v štýle – ak nebude po mojom, nebude vôbec nič. A nebolo, takže zbalil päť slivák a vrátil sa do Bruselu.

Kto naozaj zradil voličov ? Kreslič grafov o tom, kto a čo nechce (nebavme sa o R.Procházkovi, tomu muselo byť po výsledku volieb úplne jasné, že s kýmkoľvek pocestuje do zabudnutia), alebo pragmatik, ktorý jasne pochopil – niekedy je menej viac, ako vôbec nič ?

Nič ma nedokáže pobaviť tak, ako rôzne prieskumy. Objektívne spracované na základe reprezentatívnej vzorky. Telefonické prieskumy … asi mi neuveríte, ale na našej ulici nepoznám nikoho, komu by z nejakej agentúry aspoň raz zavolali a opýtali sa – čo vy na to ? Iste, niektoré výsledky prieskumov sú nežiadúce, takže treba hľadať odpovede v „bezpečí“. Nečudo, ako nakoniec skončia reálne voľby, a koľkí doslova vypliešťajú oči nad výsledkami – čože sa to stalo ? Nič, len si veril tomu, čo si zaplatil … a chcel počuť. Je to ako s dnešnými novinármi – nepíšu pravdu, ale len to, čo je v záujme ich chlebodarcov. Všetci sa hrdo naťahujú a ukazujú – pozrite sa, akí sme frajeri … – a po tvrdej rane reality medzi oči nadávajú na voličov, ako zaslepene rozhodujú. Nemali by skôr nadávať na tých, ktorí ich mesiace či roky vodili na povrázku a ťahali za nos ? Alebo – nemali by sa skôr zamyslieť nad tým, čo reálne urobili pre voličov ?

Ak je jeden (neprijateľný) politik schopný získať viac preferenčných hlasov ako celá poslanecká garnitúra opozičnej strany, niečo nie je v poriadku. Vo voľbách 2016 získal R.Fico celkovo 502 345 hlasov. Celú SaS naproti tomu podporilo – 315 558 voličov. R.Sulíka podporilo 179 249 voličov, čo sa v porovnaní s jeho konkurentom a „odvekým“ nepriateľom nedá nazvať inak, než – debakel. (vlastnými slovami opozície)

Áno, je veľmi pravdepodobné, že R.Fico a jeho strana skončia v roku 2020, a odídu do minulosti. A čo bude nasledovať ? Vláda asociálov, ktorých zaujímajú len podnikatelia, úľavy na daniach a okliešťovanie služieb pre obyvateľstvo, pretože najbohatší nielen neplatia dane, ale ešte dokonca inkasujú od štátu, aby zarábali ešte viac ? Pri ich prístupe k národu pôjde dnes narodená generácia namiesto dôchodku – do hrobu, pretože sa dôchodku nedožije ani v prípade dožitia životnej storočnice.

Najväčšou hrozbou pre Slovensko či katastrofou pre národ nie je R.Fico. Skutočnou tragédiou je vláda akéhokoľvek kariéristu, alebo povedzme otvorene „hlupáka“, ktorý nechápe základné pravidlo, že budúcnosťou každého národa sú deti – a peniaze sa nezarábajú šetrením, či dokonca rušením služieb pre obyvateľstvo, ale naopak – tvorením hodnôt. Peniaze sa nedajú zarobiť ani predlžovaním hranice veku odchodu do dôchodku. V skutočnosti sa tým len zvyšuje nádej, že budúci dôchodca nebude dôchodok žiadať, pretože sa ho – nedožije. NIč na tom nemenia ani účelové prieskumy o súčasnom dožití populácie. Áno, poznám aj v okolí veľa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat i viac rokov. Lenže, to nie je zásluha súčasného „blahobytu“, ako by chceli mnohí tvrdiť. A navyše – márne sa pozerám po ulici, už to nie je ako kedysi, keď počas víkendu všade džavotali deti. Dnes vidím deti ojedinele, alebo vtedy, ak prechádzajú okolo dve učiteľky, vedúce na prechádzke „až“ osem škôlkárov.

Takže, čo je vlastne naozaj nebezpečné ? Skôr vládnutie „blbcov“, ktorí nevidia a nechcú vidieť – realitu. Nevidia, že za vlastný neúspech nesú vinu sami … nevidia, že dlhodobý pobyt SMER-u pri vláde a R.Fica na poste premiéra – stvorili sami, svojou chamtivosťou, sebectvom a nezodpovednosťou. A odchod prvého neznamená posunutie večne druhého na prvé miesto. Nie je výnimkou, ak korunný princ odchádza aj s kráľom … skôr je to pravidlo.

Každej zmene, ktorá bude viesť k ukončeniu riadenia štátu stranou SMER-SD a R.Ficom hovorím – ÁNO. Ale rovnako hovorím rázne – NIE – každej zmene, ktorá bude viesť k vládnutiu ľudí, pre ktorých je národom vrstva podnikateľov a jediným správnym smerom – smer EÚ. To sme tu už mali a nechceli – keď bol jediný správny smer – Moskva.