O Slovensku

Sledovať nedeľňajšie diskusie na RTVS je niekedy naozaj zábavné. Hlavne vtedy, keď aktéri používajú namiesto argumentov bombastické čísla, aby zvýšili svoj volebný potenciál.

Z výrokov J.Rajtára si vypichnem jediný, dokonale ilustrujúci politiku a zmýšľanie opozičných poslancov – podľa poslanca Rajtára je R.Kaliňák zodpovedný za milión exekúcií na Slovensku …. (interpretoval som slová poslanca Rajtára z relácie o päť minút dvanásť ako som ich pochopil).

A v ďalšom obsahu blogu sa budem venovať voľbe sudcov ústavného súdu, pretože poslanci opozície vedome zavádzajú.(vopred upozorňujem, že moje výhrady voči opozícii nemajú znamenať, že podporujem SMER-SD, či R.Fica, ale práve naopak – spoločne so stranou R.Fica by mala odísť do politického hrobu aj súčasná opozícia)

(1) Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.
(2) Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.
(3) Za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.

(článok 134 Ústavy SR)

Vyššie spomenutý ústavný článok jednoznačne definuje, aké podmienky musia splniť kandidáti na post ústavných sudcov. Rovnako hovorí o tom, koľko sudcov tvorí Ústavný súd, a tým aj nepriamo zaväzuje zodpovedných, aby konali, ak zloženie ÚS nezodpovedá požiadavkám zákona. Len pripomeniem, že sudcovia ÚS môžu rozhodovať aj v tak závažných veciach, ako je napríklad uvalenie väzby na sudcu, alebo generálneho prokurátora, či dávajú súhlas s disciplinárnym konaním voči predsedovi a podpredsedovi Najvyššieho súdu SR, či generálnemu prokurátorovi.

Neúplný počet sudcov ÚS môže spôsobiť aj jeho nefunkčnosť pri rozhodovaní v závažných veciach, a priamo ohrozuje ústavné zriadenie SR, ak dôjde k nejakým sporom, v ktorých môže byť – napríklad vylúčený z konania sudca, ktorý by mohol byť na konečnom výsledku sporu akýmkoľvek spôsobom zainteresovaný. Alebo pri vznesení námietky voči osobe ústavného sudcu a jej účasti na rozhodovaní.

Môže prezident odmietnuť vymenovanie ústavného sudcu ? V zmysle odseku 2 si prezident môže vybrať z kandidátov, ktorých navrhol parlament, no právna norma mu nedáva právo na odmietnutie všetkých kandidátov. Výnimkou by mohla byť situácia, ak by parlament predložil zoznam kandidátov, ktorí nespĺňajú kritériá, uvedené v odseku 3.

(Poznámka: §7 ods.3 zákona o prokuratúre hovoria, že

Za generálneho prokurátora môže byť vymenovaný len prokurátor, ktorý dosiahol vek najmenej 40 rokov, ak s vymenovaním súhlasí a ak aspoň desať rokov vykonával funkciu prokurátora, sudcu alebo advokáta, z toho najmenej päť rokov funkciu prokurátora alebo sudcu. Splnenie týchto podmienok overuje národná rada pred hlasovaním o návrhu na vymenovanie.)

Zámerne som spomenul pravidlá na voľbu generálneho prokurátora, pretože sporu okolo ústavných sudcov predchádzal práve spor o voľbe generálneho prokurátora. Konečný verdikt vyniesol ÚS, ktorý konštatoval vtedy porušenie práv J.Čentéša zo strany prezidenta I.Gašparoviča, ktorý ho nevymenoval za generálneho prokurátora, hoci na danú funkciu spĺňal podmienky, dané zákonom.

O vzťahu opozičných politikov k zneniu a platnosti zákona svedčí najlepšie fakt, že konanie I.Gašparoviča v predmetnej veci kritizovali, a naopak rovnaké konanie A.Kisku – schvaľujú, odvolávaním sa na skutočnosť, že čo mohol Gašparovič, môže aj Kiska. Tým nespochybniteľne dokazujú, že vôbec im nejde o rešpektovanie zákona, ale len o vyrovnávanie politických účtov.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v súlade so zákonom mal byť generálnym prokurátorom J.Čentéš, a ÚS mal mať plný počet sudcov. Obaja prezidenti – Gašparovič aj Kiska – konali svojvoľne a v rozpore s Ústavou SR. A niet pochýb, že poslanci NR SR o týchto skutočnostiach vedeli, vedia – nekonali a nekonajú. Pretože porušenie Ústavy SR je dôvodom na konanie voči prezidentovi, vrátane jeho odvolania zákonnou cestou – alebo trestného stíhania.

Článok 107

Prezidenta možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. O podaní obžaloby na prezidenta rozhoduje Národná rada Slovenskej republiky trojpätinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov. Obžalobu podáva Národná rada Slovenskej republiky na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodne v pléne. Odsudzujúce rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto funkciu opätovne získať

Došlo zo strany I.Gašparoviča alebo A.Kisku k úmyselnému porušeniu Ústavy SR ? Na to by najlepšie vedeli odpovedať právnici, ale súdiac podľa vyjadrení oboch prezidentov, obaja vedome odmietli splnenie povinnosti, ktorú im ukladala Ústava SR a súvisiace právne predpisy.

Boli dané dôvody, aby NR SR hlasovala o návrhu na ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta ? Ak aj neboli dané dôvody na trestné stíhanie prezidenta, na odvolanie formou ľudového hlasovania sa javia ako dostatočné v oboch prípadoch. V prípade A.Kisku tým skôr, že sa objavili aj závažné podozrenia v súvislosti s financovaním a organizáciou jeho prezidentskej kampane, či rôzne pochybnosti o spôsoboch jej účtovania.

Vráťme sa však k diskusii O päť minút dvanásť , ktorá sa odohrala na RTVS medzi poslancom Rajtárom a ministrom Kaliňákom.

Stručne povedané, najmä zo strany poslanca Rajtára mi diskusia pripomínala hru na obhadzovanie detí blatom – nezáleží na tom, odkiaľ a z akého dvora blato pochádza, hlavné je trafiť protivníka. Lenže – politik nie je dieťa a mal by rozlišovať, čo povie a aké blato na koho hodí. Pretože výrok o zodpovednosti Kaliňáka za milión exekúcií je obyčajné klamstvo, nehodné akéhokoľvek politika či poslanca.

Záver ? Ak poslanec Rajtár verí v rešpektovanie pravidiel, ktorých dodržiavanie vyžaduje od ministra Kaliňáka, potom iste chápe, že ani on sám nie je spôsobilý na výkon verejnej funkcie.