O Slovensku

Naposledy sa menili tarifné tabuľky odmeňovania štátnych zamestnancov k 1.júnu 2017. Tam je aj odpoveď na pokrytecké výkriky poslancov opozície, ktorí o tejto skutočnosti museli vedieť. Inou vecou je, či sú platy štátnych zamestnancov primerané k náročnosti ich práce.

Nie, nemožno ich pokladať za primerané. Ale rovnako nemožno pokladať za primerané služby, ktoré štátni zamestnanci poskytujú, a hlavne ich kvalita. Je poburujúce, ak v dobe prepojenia zložiek štátnej správy musí občan behať a zháňať rôzne materiály na viacerých miestach, či zaisťovať písomné verzie dokumentov, ktoré má štátna správa k dispozícii v elektronickej forme. Nehovoriac o tom, že nejeden okresný úrad je úplne zbytočnou inštitúciou, keďže minimálne na polovicu požiadaviek znie odpoveď – musíte ísť na okresný úrad v meste XY, pretože my to neriešime. Klasickým dôkazom tejto absurdnosti je napríklad okres Krupina. Väčšina vecí sa rieši vo Zvolene, takže … krupinský okres je užitočný asi tak, ako príbor k prázdnemu tanieru.

Platy štátnych zamestnancov sa nedajú riešiť počas roka, alebo dvoch. Pravdou, ktorú tvrdohlavo popiera väčšina politikov bez ohľadu na politickú príslušnosť, je skutočnosť, že sa táto otázka dlhé roky zanedbávala, a dnes sa populisticky vyťahuje podľa potreby proti politickým oponentom, ktorí aktuálne vládnu. Je to presne rovnaký problém, ako mzdová anarchia v súkromnom sektore, kde vinou absentujúcich pravidiel pracujú mnohí ľudia aj desiatky rokov bez nárastu platu, zodpovedajúceho ich praxi a výsledkom. Odôvodnenia boli rôzne – na ulici čakajú desiatky iných na vaše miesto, teraz je kríza, štát berie priveľa … a mnoho iných. Skutočnou tragédiou je, že množstvo darebákov, ktorí sa k zamestnancom správali podľa vyššie spomenutého, dnes riadi štát, alebo sedí v štátnych či verejných funkciách. Ťažko môžeme od týchto ľudí čakať zmeny, keď zamestnancov vždy videli ako spotrebný materiál.

Naozaj berie štát priveľa ?

Možno by sme mohli hľadať odpoveď na túto otázku optikou porovnania minulosti a súčasnosti. V minulosti bola progresívna daň, daňovo znevýhodnení boli ľudia nad 28 rokov, ktorí boli slobodní a bez záväzkov. Do štátnej pokladne tiekli nielen daňové príjmy od bežných občanov, ale aj výnosy z činnosti štátnych podnikov. Výsledkom boli nemocnice (skoro) v každom meste, široká sieť verejnej dopravy, rozvinutá sieť školských zariadení, či rôzne benefity, poskytované prostredníctvom zamestnávateľov a mnoho iného. Dnes ?

Štátny majetok a príjmy z neho sú prakticky ilúziou, čim spomienkou na minulosť. Zaviedla sa rovná daň, lenže v otázke príjmov už nikto po rovnosti nevolá. A tak bohatí sú čoraz bohatší, a chudobní čoraz chudobnejší – rast cien a zakonzervované mzdy robia svoje. Najbohatší dostávajú daňové úľavy, či dokonca príspevky zo štátne pokladne – napríklad na pokrytie mzdových nákladov, súvisiacich so zamestnancami. Vznikla absurdná situácia, v ktorej si zamestnanci prostredníctvom svojich odvodov platia za to, aby mohli – pracovať. Dovolenky na zotavenie, alebo péenky na liečenie sa stali luxusom. Naopak, stúpa zadĺženosť národa, ktorý si mnohé potreby kryje len pomocou pôžičiek, často za darebáckych podmienok, keďže bankový systém slúži viac-menej tým, ktorý to nepotrebujú.

Optikou zdravotníctva – čo je skutočným luxusom ? Progresívna daň a zdravotnícke zariadenia v dosahu trvalého bydliska, alebo rovná daň a tie isté služby čiastočne spoplatnené a dostupné v okruhu sto kilometrov ? Obhajcovia rovnej dane sú v podstate – podvodníci (ak nerátame naivných voličov, ktorí vlastne ani nevedia a neuvažujú, čomu tlieskajú).

Radujte sa, budete mať nižšiu a rovnú daň, bez ohľadu na to, koľko zarobíte … znie lákavý sľub. Čo už nikto nepovie, je skutočnosť, aký dopad má tento krok na verejné financie – zrazu sa rušia rôzne zariadenia, zrazu pribudne poplatok za to či ono, zrazu sa vytratí ten či onen príspevok … a keď si nakoniec spočítate, akým prínosom je pre vás oslavované opatrenie, zrazu zistíte, že máte oveľa vyššie náklady ako v čase „zderskej“ progresívnej dane. Profitujú len tí, čo majú nadštandardné príjmy, o ktorých väčšina obyvateľstva môže len snívať. A hoci ich finančný potenciál rastie, keď dôjde reč na zvýšenie platov, zúfalo kričia – na to nemáme, to sa nedá.

Kde je teda príčina a aké je riešenie ?

Dnes sú pri moci ľudia, ktorí sa kedysi klaňali myšlienke V.Klausa, že štát nie je charita, aby financoval podnikanie. Nech žije, čo je schopné prežiť bez pomoci štátu, pretože len to je zdravé.

Čo z toho vyplýva ? Napríklad aj úvaha, že na Slovensko chodia podnikať len choré firmy, neschopné financovať svoju činnosť z vlastných zdrojov, a tak vandrujú z jednej krajiny do druhej, aby získali nejakú charitu. Neustále naťahujú ruku a hovoria – ak nám nedáte, musíme odísť, alebo nemôžeme prísť. Uplatnime teda myšlienku, ktorej sa kedysi ľudia klaňali a postavme podnikateľov pred jasnú budúcnosť – podnikať môže len ten, kto na to má prostriedky, je schopný platiť dane a vyplácať primerané mzdy svojim zamestnancom podľa náročnosti a kvality odvedenej práce. Obnovme platnosť mzdových taríf bez ohľadu na to, či sa jedná o štátny alebo súkromný sektor. Obnovme daňový systém tak, aby bol prínosom pre občana a garantoval dostatok prostriedkov pre naplnenie jeho potrieb. A pokiaľ má štát financovať vytvorenie pracovných miest a zvyšovanie podielu zamestnanosti, tak len tam, kde je výhradným vlastníkom a do štátnej pokladne tečú aj benefity z investícií. Zaveďme benefity pre podnikateľov na základe zásady – koľko dávaš štátu a platíš zamestnancom, toľko sa ti zohľadní pri platení daní.

Máme potenciál byť prosperujúcou krajinou so spokojnými občanmi ? Máme, len to musí byť realita a nie bludy na papieri.