O Slovensku

Súčasné pomery v Poľsku kritizuje najmä Brusel. Má obavy o základy právneho štátu, najmä v súvislosti so zachovaním nezávislosti justície. Lenže – má vôbec niekto v Bruseli predstavu, ako má vyzerať právny štát ? A vôbec – je správne, ak sa národná legislatíva trvale a bez výnimiek podriaďuje pravidlám medzinárodného a beztvarého spolku, ktoré aj vedúce krajiny rešpektujú len podľa vlastných potrieb ?

Skúsme sa zamyslieť, čo je naozaj problémom ? Na jednej strane vplyv politikov na justíciu a jej rozhodnutia, na strane druhej praktická nedotknuteľnosť sudcovského stavu, ktorý rozhoduje o sebe prakticky autonómne, čo neraz nedáva žiadne predpoklady na vylúčenie sudcov, ktorí opakovane vynášajú pochybné verdikty, pričasto v prospech určitých mocenských skupín ?

Nezávislé súdnictvo, ktoré zároveň rozhoduje objektívne a v súlade so zákonom – to je skôr chiméra, než reálny  a dosiahnuteľný cieľ. Pokiaľ nebude možné brať sudcu na zodpovednosť za následky jeho rozhodnutí, bude pohľad na jeho rozhodnutia vždy len otázkou subjektívneho názoru. Iste, platí nespochybniteľný fakt, nech rozhodne súd a sudca akokoľvek, vždy bude niekto nespokojný. Ale aj tak by sme mali hľadať rozdiel medzi zákonnosťou rozhodnutia a spokojnosťou s rozhodnutím. Pretože zákonnosť a spokojnosť – to sú dve odlišné veci.

Čo sa vlastne deje v Poľsku ? Nič zvláštne, len sa k moci dostala istá forma politického extrémizmu, ktorá stavia na uspokojení najnižších pudov niektorých vrstiev obyvateľstva (napríklad prebúdzaním odvekej rivality a nenávisti vo vzťahu k Rusku), a skrýva sa za zdanlivo humánne myšlienky – napríklad posilnenie vplyvu náboženského presvedčenia v bežnom živote a poľskej spoločnosti. Nič nové, však primitívne ciele a túžby sa odjakživa skrývali za vzletné myšlienky.

Kto si pozornejšie všíma vystupovanie a správanie predsedu strany Právo a Spravodlivosť J.Kaczynského, nemôže prehliadnuť hlbokú nenávisť voči Rusku a neutíšiteľnú túžbu po pomste za smrť brata Lecha, bývalého poľského prezidenta. V bežnom živote by človeka podobného zmýšľania a vystupovania možno označili za duševne chorého, v politike je v zásade prijateľné a prehliadnuteľné všetko. Pokiaľ sú peniaze a potrebná podpora, môže byť prezidentom či najvyšším predstaviteľom akejkoľvek krajiny – hocikto. Aj D.Trump, ktorý sa neraz nevie zrozumiteľne vyjadrovať, či v pohodlí – napiť z pohára.

Kaczynski sa dlhodobo snaží o koncentráciu výkonnej moci vo svojich rukách. Istý čas možno veril, že legenda jeho tragicky zosnulého brata ho posunie do funkcie poľského prezidenta, ale po počiatočnom neúspechu rýchlo pochopil, čo je v politike výhodnejšie. A medzi reprezentatívnou funkciou prezidenta alebo držiteľa výkonnej moci je aj v Poľsku veľký rozdiel. Istý čas vyhovovala jeho politika aj predstaviteľom v Bruseli. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď sa strana PIS dostala k moci, a začala uskutočňovať politiku podľa vlastných predstáv, a hlavne sa začala (ľudovo povedané) hrať na veľmoc, a akéhosi vodcu križiackej výpravy proti Rusku. Bruselu vyhovuje zmrazený konflikt s Moskvou, rôzne drobné zámienky na sankcie, ale nemá chuť (a ani možnosti) ísť do otvoreného konfliktu s Kremľom – a to ani vtedy, ak po tom túži Varšava. Aj podpora režimu v Kyjeve je presne ohraničená, a nikdy neprekročí hranice akéhokoľvek rizika pre Brusel.

Poľské reformy sú len zámienkou, aby mohol Brusel vyšticovať svoje neposlušné dietko a ukázať mu hranice, pokiaľ môže zájsť. Alebo varovanie, aby Varšava neblokovala ambicózny nemecký projekt pokračovania ruského plynovodu, ktoré by obišlo nejednu doterajšiu tranzitnú krajinu, vrátane Slovenska a nezanedbateľné príjmy by sa presunuli do správnych vreciek. Realizácia spomínaného projektu je pre eurospolok mimoriadne dôležitá, pretože prípadná alternatíva v podobe rusko-tureckého riešenia by mohla spôsobiť množstvo problémov, a to najmä vo vzťahoch ku Ankare, ktorú Brusel a jeho predstavitelia dlhé desaťročia zavádzajú v otázke členstva.

Kam teda smeruje Poľsko ? Porovnávajúc praktiky rozhodovania Bruselu a Varšavy, obe mocenské centrá sa uberajú rovnakým smerom, akurát v prípade Varšavy to nevonia európskym veľmociam. Podľa hesla – čo je povolené pánovi, nie je dostupné volovi.