O Slovensku

Druhý sviatok vianočný v roku 1890 bol smutný. V Neapole zomrel nemecký archeológ H.Schliemann, objaviteľ Tróje a Mykén. Rovnako smutný bol 11.máj 1973 – v uliciach New Yorku zomrel Lex Barker, známy predstaviteľ Tarzana a Old Shatterhanda. Čo mali dvaja spomínaní spoločné a prečo ich vlastne spomínam ?

Ľudskú ľahostajnosť … Schliemann deň pred smrťou odpadol na ulici Neapola, istý čas ho ľudia obchádzali, kým ho nakoniec odviezli do nemocnice – nepoznaného. Podobný osud stihol aj predstaviteľa Tarzana, ktorého tiež ľudia v New Yorku ignorovali … možno si mysleli, že je snáď opitý … to už asi nikto nezistí. Svetská sláva – poľná tráva, hovorí sa … pred smrťou sa musí skloniť každý, lenže – niektorí ľudia by mohli ešte nejaký čas žiť, nebyť ľahostajnosti a predsudkov ostatných.

Od skonu vyššie spomínaných uplynulo v prvom prípade už viac ako storočie, a v druhom nie je ďaleko k polstoročiu. Ľudia sa však nezmenili, a žiaľ – nemení sa ani ich ľahostajnosť k osudom iných. Stále sa snažia tváriť, že mnohé situácie sa ich netýkajú, alebo nie sú ich problémom. Muž, ležiaci v parku istého nemenovaného slovenského mesta čakal na pomoc vyše polhodiny. Opodiaľ miesta, kde ležal, bol novinový stánok a predavačka priamo z okienka mohla, či vlastne musela muža vidieť. Ale neurobila nič … vraj si myslela, že je opitý alebo pod vplyvom drog. Pomoc privolal bezdomovec, nad ktorým predavačka ohŕňala nosom, pretože jej smrdel … lenže, čo vlastne páchne viac – ľahostajnosť k cudziemu osudu, alebo neumytý človek, žijúci na ulici, ktorý sa vie zachovať – ako človek ? Z ležiaceho muža (opilca či narkomana) sa nakoniec vykľul človek s vážnym zdravotným problémom, ktorý bol prevezený do nemocnice, aby poznal ďalšiu odvrátenú stránku „ľudskosti“. Keďže pri mužovi nenašli nič, s výnimkou kľúčov od auta a nefunkčného mobilu (ktorý stačilo nabiť), odviezli ho do nemocnice, kde ho náhodne spoznala suseda, pracujúca ako zdravotná sestra – ale až na druhý deň, keď prechádzala po nemocničnej chodbe a zbadala muža ležať na neupravenom matraci, položenom pri stene chodby !

Vieme sa ešte chovať ako ľudia ? A ako by sa cítili tí, ktorí spomínaného muža obišli, alebo „nevideli“ ako predavačka v stánku, keby sa niečo podobné prihodilo im, alebo ich príbuzným ? Ako by sa cítili, ak by pre ľudskú ľahostajnosť skonal niekto z ich najbližších – milovaných ? Žijeme v 21.storočí, ale mnohí sa správajú ako v dobe kamennej …