O Slovensku

Z detstva si pamätám, ako mi Ferdo v zime nalial do jednej topánky vodu a nenápadne vyložil na okno, pričom neskôr sa vyškieral, keď videl, ako zlostne dávam topánku na radiátor … a neskôr mi utkvel v pamäti jeho výraz pri maturitách, keď mu (na už vtedy plešivejúcej) hlave trčala štetka vlasov na vysokom čele, čo značne pripomínalo hrdinu jednej kreslenej rozprávky. A potom sa naše cesty na dlhý čas rozišli …

Stál na chodníku s ošúchanou igelitkou v hrsti, na sebe mal kabát, zjavne určený niekomu s oveľa väčšími proporciami a neisto sa obzeral. Osem rokov je dostatok času, aby mohol niekto premýšľať nad tým, kde urobil chybu a čo bude (raz) robiť ďalej.  Sotva mu stieklo po brade posledné mlieko, našiel si priateľku a čoskoro sa oženil. Netrvalo dlho a boli na svete dve deti. Ferdo pracoval a zarábal pre rodinu, manželka sa starala o deti. Zdalo sa, že sa bude jeho život uberať úplne rovnakou cestou, ako životy mnohých iných. Roky plynuli, deti rástli a v Irene, jeho manželke začalo klíčiť semienko nespokojnosti. Začala vidieť Ferda ako pecúcha, ktorý okrem roboty a občasného posedenia s kamarátmi nevidí nič, nezaujíma sa o jej starosti s túžby. Neuvažovala nad tým, že po každodenných dvanástkach je človek právom unavený … bola proste nespokojná.

Začala chodiť do práce, keď deti išli do školy. Po práci išla často s kolegyňami na kávu, alebo nakupovať. Potom po deti, a domov – postarať sa o domácnosť. Každodenný stereotyp ju čoraz viac ubíjal. Rokmi sa posedenia s kamarátkami predlžovali, deti chodili domov bez nej, a čoskoro prišli aj dni, keď sa vrátila domov v noci, alebo tesne nad ránom. Prišli hádky s Ferdom, výčitky … obvinenia, ktorým chýbali dôkazy. A prišiel aj alkohol – vo Ferdovom podaní. Čoraz viac chodil domov opitý, tackavo vystupoval na druhé poschodie, kde bývali a špinavý, nevábne „voňajúci“ sa zvalil rovno na posteľ, kde chrápal – obvykle až do rána. Napätie v rodine rástlo …

Raz prišiel Ferdo domov a našiel Irenu v kuchyni za stolom. Sviatočne oblečená sedela a keď vošiel, mlčky mu podala poskladaný papier. Otvoril ho …a pred očami sa objavila veta – Návrh na rozvod manželstva … znechutene papier odhodil, už dávnejšie vedel, že Irena má milenca, len akosi nemal silu, aby s tým niečo urobil. A tak len čoraz častejšie kričal a rozbíjal v alkoholickom opare, čo mu prišlo do rúk.

Irena sa postavila, odišla do chodby, kde vzala do rúk cestovnú tašku a odchádzajúc oznámila Ferdovi, že je tehotná a deti berie so sebou. Potom už len klapla zámka na vchodových dverách a Irena bola preč. Ferdo sa pobral k špajzi, vytiahol fľašku vodky a sadol si ku kuchynskému stolu. Jeden pohárik striedal druhý, bytom sa čoskoro hlasno ozýval opilecký spev, prázdne fľašky na stole pribúdali.

____________________________________

Nespokojne sa prehodil, a v spánku začal šmátrať po prikrývke. Nevedel ju nájsť, prstami nahmatal len čosi veľmi tenké a nechutne drapľavé, páchnuce nejakou chemikáliou. Sťažka pohol viečkami, nakoniec sa mu podarilo akosi otvoriť oči …  s istými problémami sa posadil, a kdesi v kútiku mysle sa mu zjavila neodbytná myšlienka, či skôr otázka – kde to vlastne spal. Keď sa konečne prebral, uvedomil si, že sedí v miestnosti s plechovými dverami, a tureckým záchodom v kúte. Smrad, valiaci sa zo záchoda, by mohol jeden krájať, uvedomil si so znechutením.

Zaštrkotali kľúče, dvere sa otvorili a objavil sa v nich – policajt. Vyzval Ferda, aby sa obliekol a išiel s ním. Ferdo mlčky poslúchol a akoby v zlom sne kráčal po chodbách a schodoch neznámej budovy, kým konečne vošiel do jednej z miestností. Usadil sa na stoličku, ktorú mu ukázali a čakal.

Podpálili ste chatu milenca svojej ženy, zazneli prvé slová … a ostatné už počul Ferdo  … akoby z veľkej diaľky. Nie, to musí byť zlý sen, ja sa prebudím a nič z toho nebude pravda, snažil sa pri počúvaní ďalších slov a viet uspokojiť Ferdo, ešte stále omámený množstvom alkoholu, ktorý predošlého večera skonzumoval. Vaša manželka a deti sú v poriadku, no jej milenec utrpel vážne popáleniny. A zrejme bude mať následky do konca života. Posledné slová počul Ferdo, s hlavou v dlaniach a zúfalou prosbou v mysli – to nie je, to nemôže byť pravda. A potom už len mechanicky podpisoval papiere, ktoré mu predložili. Bolo mu všetko úplne ľahostajné … bolo mu jedno, čo bude s ním, pretože ohrozil svoje deti, ženu, ktorú aj napriek opakovanej nevere mal stále rád …

Čas do súdu strávil Ferdo viac-menej doma. Z práce ho vyhodili hneď, ako začalo vyšetrovanie a roznieslo sa, čoho sa pod vplyvom alkoholu dopustil. Kde-tu sa našla nejaká brigáda, občas niekto a niečo potreboval, na obživu a zaplatenie bytu to stačilo. Nie, alkoholu sa od toho desivého dňa vyhýbal. Prišiel súd, Ferdo ho strávil v akomsi zvláštnom mlčaní, nebránil sa, nehľadal žiadne poľahčujúce okolnosti, bolo mu vlastne všetko jedno. Jeho život sa zrútil počas jedného-jediného dňa, a keby aj prečítali rozsudok smrti, asi by neprotestoval. Mal pocit, že všetko skončilo … mal pocit konca života, a nezmyselnosti všetkého, čo so životom súvisí. Rozsudok znel – osem rokov nepodmienečne, v najľahšej väznici, ako mu povedal sudca. Ferdovi to bolo úplne jedno, manželka, s ktorou bol v rozvodovom konaní, medzitým porodila dievčatko a spoločne žila s deťmi v domácnosti s novým partnerom, ktorý sa konečne ako-tak vystrábil z následkov požiaru chaty.

Proti rozsudku sa neodvolával. Trest si odsedel celý, nežiadal o predčasné prepustenie, hoci mu pedagógovia opakovane navrhovali, aby tak urobil, určite by uspel. Nezáležalo mu na tom, čakal ho len prázdny byt … a smutná perspektíva muža, ktorý ohrozil život vlastných detí. Čo mu vo väzení prikázali, to urobil, konfliktom sa vyhýbal, nikoho si nevšímal. Prepustenie na slobodu ? Na čo sa iní tešili, ba priam nedočkavo líčili, čo všetko urobia, keď nastane ten deň … jeho nezaujímalo. Za celý čas napísal jeden-jediný list, kde požiadal kamaráta z detstva, či by ho neprišiel odviezť domov …

_______________________________________

Konečne sa Ferdo otočil správnym smerom a zbadal ma v aute. Roky väzenia sa na jeho tvári podpísali – vychudnutý, s biednou igelitkou v ruke, kráčal k môjmu autu, a nastúpil. Tašku hodil ledabolo na zadné sedadlá a smerom ku mne prehodil slová vďaky, že som po neho prišiel. Celou cestou sme mlčali, s výnimkou otázky, či sa nechce ísť niekde najesť, na ktorú odpovedal len zamietavým pokrútením hlavy. Po hodine jazdy som zastavil pre domom, kde mal Ferdo byt. Natiahol sa po igelitku, ešte raz poďakoval a vystúpil z auta. Chvíľu som aj váhal, či nemám ísť s ním, ale zdalo sa, že chce byť sám. A tak som mu len zakýval na pozdrav a pobral sa domov.

Správa v novinách vyzerala rovnako neosobne, ako mnohé iné. 49-ročný muž vkročil do koľajiska neďaleko železničnej stanice v čase, keď tadiaľ prechádzal vlak. Napriek snahe strojvodcu sa nepodarilo vlak ubrzdiť a muž utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol.

Ferdo … ľudská tregédia, na ktorej začiatku bolo tak časté – mlčanie. Mlčanie medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milovali, založili si rodinu, mali krásne deti a nevedeli sa porozprávať o problémoch, ktoré časom prišli. Tragédia, ku ktorej nemuselo dôjsť ….