O Slovensku

Išiel som do piatej triedy na základnej škole, keď sa stal našim spolužiakom. Tichý, uzatvorený do seba, nepokazil žiadne pestvo, ale ani ho nepripravil. Istý čas sme ho mali za suchára, dokonca aj mal celkom príbuznú prezývku – Poleno. Ale rozhodne žiadnym polenom nebol. Len …

Len mal akosi nesprávny pôvod, čo sme ešte v tej dobe nevedeli a asi by nás to ani nezaujímalo, však sme boli deti. Jeho starý otec bol hrdým nositeľom grófskeho titulu, čo bolo aj na slovenské pomery dosť neobvyklé. Titulu a majetku sa však „dobrovoľne“ vzdal po februári 1948, keď už bolo akosi jasné, že jeho krvná skupina rozhodne nebude voňať novým pánom. Veľmi mu to nepomohlo, skončil v akomsi pohraničnom, dosť špinavom dome, kde svoj život aj dožil. No napriek tomu do poslednej chvíle vštepoval svojim deťom a vnúčatám, aby boli hrdí na svoj pôvod a nikdy nepošpinili svoje meno čímkoľvek nehodným svojich predkov a niekdajšieho postavenia.

Jeho vnuk a náš spolužiak to mal aj tak ťažké. Neraz ani slušnosť a tiché, nenápadné správanie nepomáhali. Biľag nesprávneho pôvodu bol na ňom prilepený na každom mieste a v každej chvíli, čo mnohí ľudia prízemného myslenia aj zneužívali, aby si šplhli v očiach vtedajších pánov „nad životom i smrťou“. A hoci už nebola doba taká hektická, ako 50.roky, na ktoré mnohí spomínali s neskrývaným strachom v očiach, stále bola pre niektorých – veľmi ťažká. Plná drobných ústrkov, ktoré mali pôsobiť nenápadne … lenže aj ako deti sme často nechápali, prečo jeden z najlepších žiakov a neskôr najlepších študentov nemôže robiť to, čo často bolo umožnené aj triednym darebákom. Chcel ísť napríklad na školský futbalový turnaj a hoci evidentne patril medzi najlepších – nemohol. Neskôr sa hlásil na výberovú školu, prijímacie skúšky zvládol s výborným výsledkom, bol medzi najlepšími (hoci iní, horší od neho, vôbec nemuseli skúšky robiť) a napriek tomu ho – neprijali. A naopak mu doporučili, aby sa hlásil na „hnojárinu“, tam ho určite prijmú. Nakoniec aj išiel na hnojárinu, veľmi na výber nemal, no tí, čo sa na začiatku radovali, na konci zatínali päste od zlosti – aj na tejto, vtedy zdanlivo podradnej škole, patril medzi najlepších. Po jej skončení išiel pracovať, dokončil si maturitu a prihlásil sa – na vysokú školu. Bolo to už tesne pred spoločenskými zmenami, a tak ho prijali.

Prevrat ho zastihol na vysokej škole, v treťom ročníku. Ako legitímny potomok svojho deda a rodu, požiadal o vrátenie majetku … a po rôznych peripetiách, spojených najmä s pokusmi o podiel na tom, čo mal dostať (dnes sa tomu hovorí – vydieranie), sa nakoniec k rodinnému majetku dostal. Bol síce v žalostnom stave, ale opäť mu patril. Dokončil školu a rozhodol sa obnoviť tradície rodiny, ku ktorým ho jeho dedo kedysi viedol.

Čoskoro musel pochopiť, že hoci sa „verbálne“ doba zmenila, veľa sa toho zmenilo najmä – k horšiemu. Keďže nebol vydierateľný prostredníctvom financií, ktorých mal zásluhou vrátenia majetkov dostatok, zažíval pravidelné trápenie a ústrky na úradoch. Každý úrad a úradník využívali do maximálnej možnej miery zákonné lehoty, či kládli rôzne podmienky, ktorých splnenie vymáhali do poslednej bodky – pričom u iných videl, že veci sa riešia úplne inak a oveľa jednoduchšie. Rekonštrukcia niekdajšieho rodinného sídla, úplne malého kaštieľa, ktorý bol skôr kaštieľom – len podľa názvu – mala podľa architekta trvať necelé dva roky. Mal plány, financie, robotníkov, materiál – a napriek tomu, že začala v roku 1994, práce na nej boli ukončené – v roku 2008. Štrnásť rokov sa máličko pracovalo (na obnove) a veľa bojovalo (s úradmi).Vymenili sa tri vlády, ale prístup bol vždy rovnaký … keby ste boli trošičku ústretový, veci by sa hýbali rýchlejšie … často počúval. Byť trochu ústretový znamenalo podporiť politickú stranu, alebo zveriť práce na rekonštrukcii „správnej“ firme, prípadne mlčať a nestarať sa. Priam komicky vyznievalo, keď sa vydanie nejakého súhlasu viazalo na zmenu postoja nespokojnej (dotknutej) strany konania, ktorá sa bála o svoj drahocenný majetok v rozsahu – desať metrov štvorcových, situovaných v priekope na odvod dažďovej vody.

Dal sa aj na podnikanie, a hoci sa mu darilo, musel pochopiť pravidlá hry – napríklad to základné, že ak nie si náš človek, o verejné zakázky sa nepokúšaj. Pochopil to po niekoľkých márnych účastiach, kde mu nestačili desiatky pracovníkov s primeraným vzdelaním a praxou na to, aby vyhral nad firmami, ktoré mali – riaditeľa a sekretárku. V zásade mu to však nejako veľmi nevadilo, zásady rodiny – za žiadnych okolností nepoškvrniť meno – mu boli nad akýkoľvek zisk.

Ktosi mu v detstve povedal, že šťastnejší by nemali byť skúpi a mali by sa podeliť o svoje šťastie s tými – menej šťastnými …

A tak prispel malému športovému klubu, daroval pravidelne nemalé prostriedky nadácii, ktorá pomáhala ľuďom s rôznym postihnutím, občas prispel aj zdravotníckym zariadeniam. Nikdy a nič nežiadal, bral to ako samozrejmosť.

______________________________

Ten deň od skorého rána pršalo. Vstal skoro, ako bolo jeho zvykom – urobil si kávu, raňajky a pobral sa do garáže. Vyšiel s autom na cestu a pobral sa do práce trasou, ktorou jazdil dlhé roky. Keď vyšiel na hlavnú cestu, čakala ho asi desať minút dlhá jazda. Do práce však už nedorazil. Na jednom úseku vyšiel z vedľajšej cesty kamión, pričom šofér mylne predpokladal, že vodiči na hlavnej ceste zastavia … nasledovala hromadná nehoda, v ktorej sa ocitli tri osobné autá, autobus a kamión.

Auto bolo rozbité, on bol v bezvedomí. Nevnímal, ako ho hasiči vystrihávali zo zdemolovaného vraku, a zdravotníci nakladali do sanitky. Nevnímal ani cestu do nemocnice, ani zmätene pobiehajúcich lekárov a zdravotné sestry. Nevnímal, ako ho opäť nakladali do sanitky, pretože nemocnica nebola primerane vybavená, aby mu mohla pomôcť. A nevnímal ani to, ako ho prevážali do inej nemocnice. Keď prišla sanitka do druhej nemocnice, lekár už mohol konštatovať len – smrť.

Pohreb bol honosný, prišli aj príbuzní zo zahraničia. Pochovali ho v rodinnej hrobke, ktorú nechal pred rokmi opraviť. Majetok zdedili vzdialení príbuzní, firmu prevzal na základe dohody jej riaditeľ. Hoci firma prosperovala, jeho prvým opatrením bolo zníženie platov. Druhým bolo nadviazanie primeraných kontaktov, aby mohla firma expandovať a získavať aj verejné zakázky. Stal sa však pravý opak – najprv začali odchádzať nespokojní zamestnanci, ktorí čoraz viac pracovali a čoraz menej dostávali, potom začali odchádzať spokojní zákazníci (z ktorých boli zmenou vedenia firmy a jeho „obchodných“ postupov – nespokojní zákazníci), verejné zakázky napriek sľubom neprišli a nakoniec – narazil riaditeľ na dno kedysi bezodnej pokladne.

Asi nebol … šľachtic … hoci sa ako šľachtic obliekal a snažil pôsobiť, nikto mu zrejme nepovedal, že skutočného šľachtica poznať podľa – srdca a charakteru – nielen podľa oblečenia. A možno ani dodnes nechápe, prečo sú na hrobke zakladateľa firmy, ktorú on priviedol k zániku – stále čerstvé kvety – aj keď z jeho rodiny nikto na Slovensku – nežije.