O Slovensku

Ľudia sa nemenia, menia sa len metódy … a tak, ako pred istým časom boli na niektorých „mienkotvorných“ portáloch celkom demokraticky a v súlade so záujmami vydavateľov zmazané blogy a diskusné kontá prispievateľov, odporujúcich oficiálnej propagande, začína sa metóda  odstraňovania nepohodlných (názorov) šíriť ako rakovina …

Našťastie, na Slovensku ešte nemáme „pokrokovú“ éru odstraňovania kritikov a nepohodlných služobníkov za pomoci dronov … akú dnes preferujú naši „spojenci“ na druhej strane oceána. Nakoniec, svojho času doplatil na moderné technológie aj známy čečenský líder D.Dudajev. Ani naši bývalí spojenci si nevyberajú prostriedky, ale práve o tom je pokrivené zrkadlo „demokracie a slobôd“, kde každý vidí len to, čo vidieť – chce. Alebo skôr – čo sa mu hodí.

Takže … rakovina potierania slobody slova a názoru sa šíri aj prostredníctvom elektronických médií … prečítate, zdieľate a … zablokujú vás. Nie, rozhodne nezáleží na tom, kvôli akému obsahu vás zablokovali a či sa ten obsah zakladal na faktoch, alebo bol naozaj len šírením nepodložených tvrdení … ale povedzme si otvorene, ak by mal byť tento prístup pravidlom, tak napríklad väčšina súčasných politikov slovenskej opozície by už dávno nemala prístup k žiadnemu médiu, pretože v ich radoch padajú nepodložené tvrdenia a obvinenia ako hnilé hrušky. A o nič lepšie by na tom nebol žiadny politik, nielen na Slovensku. Pravda sa nenosí, a to ani vtedy, keď kladivom medzi oči – bije. Aj vtedy mnohí dokážu tvrdiť – nič nevidíme, nič necítime a vy vidíte len – masáž našej tváre, ktorú sme si objednali. Modriny ? Nebláznite, to je líčidlo, kúpte si okuliare, zle vidíte.

Ako to teda funguje ? Skúsme sa teda pozrieť na to, ako sa rieši kritika iným, tiež „demokratickým“ spôsobom …

Jedná sa o prípad v istej, susednej krajine a keďže ešte stále prebieha konanie, nie je možné presne identifikovať, o koho a čo ide. Je to len ilustrácia bežného postupu popierania reality. Podstatou je kritik, ktorý sa opovážil kritizovať praktiky vplyvného človeka, niekdajšieho podnikateľa, neskôr politika a dnes opäť podnikateľa. Napriek tomu, že uviedol vo svojej kritike oficiálne fakty, bola podaná na neho žaloba, pre poškodzovanie mena, povesti a iné „škody“ na dotknutej osobe. Žaloba bola podaná v decembri 2001. Odvtedy bolo vytýčených tridsaťpäť pojednávaní, ale ani jedno sa z rôznych príčin nekonalo, pričom sa stále podľa stanoviska súdu jednalo o objektívne príčiny. Vždy sa našla „objektívna“ prekážka, prečo sa nemohol dostaviť žalobca, inokedy jeho právny zástupca, alebo bolo potrebné niečo iné. Výsledok ? Žalovanej strane rástli výdavky, spojené s právnym zastúpením, pričom prakticky nemala žiadnu šancu, aby sa proti tomuto postupu bránila. Od začiatku je jasné, že žalobca nemôže uspieť, pretože tvrdenia kritika sa zakladajú na citovaní oficiálnych zdrojov, ktoré neboli zo strany žalobcu nikdy spochybňované, ba dokonca ani nikdy nevyvinul iniciatívu, ktorá by napríklad viedla k podaniu žaloby proti tým, čo uvedené fakty zverejnili. Žaloba prišla až v prípade bezvýznamného kritika, jedného z amatérskych autorov … priemerná čítanosť jeho príspevkov sa pohybuje okolo desaťtisíc, čo je síce slušné číslo, ale v porovnaní s tými, ktorí zverejňovali citované fakty – bezvýznamné. Tak … prečo taký postup ?

Dôvody sú jednoduché – prvým je problematickosť žaloby proti vydavateľstvu, ktoré má pre podobné prípady vyhradený celkom slušný balík financií a samozrejme disponuje aj slušným kolektívom právnikov, ktorí by sa vedeli proti podobným postupom účinne brániť, a všetko by sa mohlo otočiť proti žalobcovi. Z tohoto hľadiska je oveľa jednoduchšia žaloba proti bezvýznamnému autorovi, ktorý podobné možnosti nemá. Druhým dôvodom je skutočnosť, že ten zdanlivo bezvýznamný autor môže v skutočnosti narobiť oveľa viac škôd, než oficiálne periodikum. Oficiálnym zdrojom veria čitatelia čoraz menej, pretože majú neblahé skúsenosti s ich spôsobom „videnia“ reality, a servilnosťou voči spriazneným politickým, alebo podnikateľským zoskupeniam. Naopak, neraz majú amatérski autori oveľa viac dôvery, hoci menej čitateľov. Avšak … počet čitateľov vzrastie ľahšie, než sa obnoví dôvera voči tým, ktorí opakovane sklamali.

A tak padajú absurdné žaloby, ktorých cieľom nie je úspech v súdnom konaní (keďže sa vyhrať nedá), ale skôr ukázanie výhražného prsta pre verejnosť (či plebs v rétorike mocných), že klamať, kradnúť alebo zneužívať postavenie je určite protizákonné, ale hlúpe je – o tom písať. Či skôr nezodpovedné. Napokon – dokonalou ilustráciou dnešnej doby a podstaty tvrdenia je posledný rozsudok v kauze Devín banky.

Nepochybujem, že vyššie spomínaný súdny proces sa nikdy nezačne. Jeho cieľom nie je ospravedlnenie či odškodnenie za zverejnenie faktov, ale vyčerpanie žalovanej strany vo všetkých ohľadoch, či už po finančnej alebo psychickej stránke. Odkaz pre verejnosť v štýle – nie je podstatné, že sme darebáci a spôsobujeme vám škody, podstatné je, že sme elita spoločnosti a vy (vo vlastnom záujme) čušte …

Žijeme dobu, kde každý kritik je v očiach mocných – kacírom. Dnes sa už neupaľuje na verejných miestach, nepália sa ani knihy, Dnes sa využíva civilná forma cirkevného interdikta – najprv sa nenápadne naznačí, aby sa niekto (neprijateľný) pozeral radšej iným smerom, ak to nepomáha – obmedzí sa na základe „skvalitňovania“ obsahu možnosť jeho publikovania, a pokiaľ ani to nepomôže – prichádzajú absurdné žaloby, sprevádzané prieťahmi v konaniach a končiace úplným vyčerpaním žalovaného po všetkých stránkach … a tomuto hovoríme v našej dobe moderná spoločnosť ?

Asi najkurióznejším javom dnešnej doby je výkrik, symbolizujúci myslenie mnohých „transformovaných“ demokratov, ktorý môže symbolizovať prirovnanie v takomto duchu (fiktívne vystúpenie advokáta pred súdom) – vážený súd, nepopieram, že môj klient držal v ruke zbraň, z ktorej vyšiel osudový výstrel a usmrtil obeť, ale to ešte neznamená, že môj klient je vrah. Len to vypovedá o tom, že obeť bola na mieste, kde nemala byť a keby tam nebola, tak by ešte dnes žila. Odpoveď súdu – pán právny zástupca, ale obeť neprišla za obžalovaným, ale obžalovaný prišiel za obeťou … odpoveď advokáta – keby sa obeť zdržiavala na miestach, kde by obžalovaný nemohol prísť, nedošlo by k tragickej udalosti. … absurdné a nezmyselné ? O nič viac, ako dnešná doba … stačí si spomenúť na neslávne známy proces O.J.Simpsona, alebo obdobie po maxiprocese s mafiánmi v Taliansku na sklonku 80.rokov, keď boli desiatky odsúdených pod rôznymi zámienkami oslobodené a prepustené na slobodu, čo nakoniec viedlo k vlne ďalšieho násilia a obetí na životoch …