O Slovensku

Kolaborant ostane navždy kolaborantom, nech je pri moci ktokoľvek a kdekoľvek. Akurát mení šat, v ktorom na verejnosť vychádza.

Nech je preto všetkým dnešným kolaborantom súčasnej moci, alebo skôr cudzieho záujmu na Slovensku naveky známe, že národ pamätá – národ nezabúda. Pretože márnosť nad márnosť, kto v minulom režime akúkoľvek funkciu mal, nikdy jeho oponentom nebol. Naopak – bol preukázateľným kolaborantom režimu, pretože oponenti srdcom i slovom – všetky funkcie a iné spôsoby prisluhovania, vrátane benefitov, ktoré tým mohli získať – odmietali.

Kto dnes súhlasí s cudzou nohou „spojeneckého“ vojaka na slovenskej hrude, nikdy neprotestoval ani proti okupačnej nohe „spojeneckého“ vojaka v auguste 1968, ktorá prelomila všetky hranice práva i slušnosti, aby poslúžila ľuďom, veriacim vo svoje od rovného … rovnejšie. Kto dnes popiera právoplatné rozhodnutie súdu v mene ľudí, ktorí sa nedopustili žiadneho prešľapu, len majú nesprávnu národnosť a priveľa úspechov (ruskí športovci vo veci ZOH 2018), nikdy nehľadal právo a spravodlivosť, ale je to len vulgárny darebák, ktorý vidí aj súd ako nástroj pre naplnenie vlastných cieľov.

Slušní ľudia zveľadujú svoj dom a darebáci nahliadajú cez cudzí plot – čo by sa dalo ukradnúť, alebo zničiť.

Kto si akú paradajku zasadí, takú bude jesť – odjakživa platilo. Nech sa každý stará o seba a na cudzie nehľadí. Žiaľ, ten – čo sa na človeka v poblúdení mysle hrá – sa musí starať o všetko, len o seba nie. S radosťou či dokonca neraz aj pobúrením a pohoršujúco zdvihnutým obočím iným ukazuje – čo vy robíte, mne sa nepáči – hoc vy ste doma, a ja u vás ani hosťom nebudem. Ale ak nerobíte podľa mňa, môžete byť – len zlí. O zlobe iných píše, však zlo sám v sebe – nevidí.

Aké stádo, taký vodca. Sotva si bude narkoman za šéfa voliť lekára … sotva bude zločinec na čelo svoje hľadať – policajta. Nikto neprekročí vlastný tieň, tým menej človek ducha malého i túžob nedosiahnuteľných, jeho možnosti prekračujúcich. Márne ľudia kričia – pozor, nechoď tam, ublížiš si – on tam i tak lezie, bo oni mu len závidia, že on chce … on môže. A keď nakoniec sa s modrým nosom vracia, to oni … to oni, čo sú tu doma, sa ku mne takto – zle chovali. Však prečo si liezol tam, kde ťa nevolali … ja môžem, odpoveď znie „hlupáka“. I oni môžu … odpoveď znie – života. Sú predsa doma, nie ?

Neplač … keď si vietor sial, búrku po zásluhe žneš … seba klamať môžeš, no slovo tvoje ťa zradí vždy sťa prvé … klamár pravdu uzurpovať môže, no tá sa vrtko, človeku nepodobne – vyšmykne a potom ho bleskom svojím sťa letná búrka po kútoch – jeho klamstva preháňa … och, jaj či au … sa všade ozýva, pretože klamár trpí a uteká, no pravda – vždy a všade – vyhráva.

K cudzej výhre hrdo sa ty hlásiš – kričíš vraj „To je moje“ … však smejem sa pri slovách tvojich, hoci oko jedno mi aj slzí sklamaním, že ten výkrik tvoj znie sťa citát z diela P.Villaggia, kde on v postave služobníka servilného konečne raz šťastie mal, kým pán jeho „jedinečný“ slová klamu nahlas preniesol – to je MOJE ! I šťastie sa pred služobníčkom servilným … niekde skrylo. Nie, nie je to tvoje a nikdy nebolo … to len pravdu skúšaš uzurpovať i seba pod háv jej poctivosti – ukryť.

Víťazstvom národa … nezávislosť a sloboda. Kto u jedného pána o porobe kričí a inému sa ochotne pokloniť chce, nikdy slobodný – nebol. A vždy len pána svojho … našiel. Kto na august 1968 kričí – to bolo zlo, ale zlo iného – roku 1938 – nevidí … je sám zlo. Bo medzi tým rozdielu žiadneho, ba v prípade druhého … peklo národom sveta prinieslo. Vrana vrane oko nevykole … i klamár sa schovať chce pred všetkými, no sám pre sebou utiecť nemôže ….

Kto včera slúžil, slúžiť bude dnes i zajtra … a na zosnulých (ľudí či režimov) neustále ukazujú len tí, čo sa – živých boja … i preto „dôstojne“ mlčia o Juhoslávii 1999, Iraku či Afganistane 2002 – podnes, preto na iných krivým prstom ukazujú, že za zločiny cudzie platiť nechcú (solidaritou), služobníček … úctivo sa klaňajú i hanbu svojej zbabelosti … medzi steny – ukryjú.

Kto sa vzoprel v auguste 1968, vzpiera sa i dnes … a preto vládnu tí, ktorí sa vtedy nevzpierali i dnes ochotne – prikyvujú … márne kričia jeho nechceme, keď u iného schvaľujú – rovnaké zlo … veď ide len … o moc.