O Slovensku

Slušnosť, otvorenosť, nezávislosť, láskavosť, úprimnosť, šťastie …

Niečo sme mali a niečo sme očakávali. Možno … ba vlastne nie, takmer určite je sloboda stavom mysle. Slobodu vám nemôže nikto a nikdy vziať, ba dokonca zo spomienok slávnych vieme, že aj väzeň je často slobodnejší ako väzniteľ, ak má slobodnú myseľ. Nespútanú predsudkami, nespútanú emóciami, najmä však negatívnymi. Nič tak neobmedzuje človeka v jeho slobode, ako nenávisť alebo závisť. Iste, neraz prídu sklamania, ktoré vidíme ako nezaslúžené, najmä vtedy, ak nás zradia tí najbližší, alebo tí, ktorým sme (často neuvážene) dali svoju dôveru v presvedčení, že nesklamú v žiadnej situácii a za nijakých okolností. Kde vlastne začína a kde končí dôvera ? Možno vo chvíli, keď sa namiesto zamyslenia vytratí z úst povestné slovné spojenie – neverím, dokáž mi to …

Každý niečo cítime, niečo očakávame a niečo sa naozaj – stane. Predtucha zlého nie je tak bolestivá, ako jej naplnenie. Napríklad zazvonenie telefónu a akýsi nepríjemný pocit pri prijatí hovoru, napĺňajúci sa slovami volajúceho. Každý to niekedy zažil a sotva na to niekto v dobrom spomína.

Očakávali sme slobodu, pravdu, lásku … pravda a láska mali zvíťaziť nad klamstvom a nenávisťou … kde sme zišli z cesty ?

Možno vo chvíli, keď sme v okolí tribún videli bývalých prisluhovačov režimu, či na tribúnach ľudí, ktorí s takou „nenápadnou“ ochotou rozprávali na nevhodných miestach, čo sme robili, povedali, alebo s kým sme sa stretli. Možno vo chvíli, keď sme sa nezamysleli nad slovami „postoj chvíľa, si vzácna“ a nečistili sme cestičku budúceho života od podlahy, ale naivne sme verili v to, že iní vyčistia cestičku – za nás. Možno vo chvíli, keď sme naivne uverili v akúsi skrytú moc, ktorá roky a desaťročia tlela kdesi pod povrchom, bola systematicky dusená a ukrývaná … a zrazu nás mala dostať na cestu lepšieho, krajšieho života.

Vaše deti sa budú mať lepšie … počúvali generácie 44,68 alebo 89. Mali sa lepšie, alebo majú sa lepšie ? Niekto sa obzrie a namosúrene povie – nekuvikaj, však máme plné obchody, môžeš sa slobodne pohybovať, môžeš slobodne hovoriť … lenže človek je slobodný len natoľko, koľko slobody sám sebe prizná. A to už neplatí o jeho postavení, životných potrebách a naplnení toho, čo naozaj potrebuje – tam sa odvíja „sloboda“ od finančných možností. Kto nič nemá, nemôže síce nič stratiť, ale každodenný boj o prežitie a naplnenie základných potrieb urobí z jeho života v nejednom prípade – peklo.

Obzrite sa po mieste, kde žijete a opýtajte sa – koľko z okoloidúcich poznám a je naozaj šťastných ? Koľko detí sa môže pochváliť, že žije v šťastnej a spokojnej rodine ? Prečo sa často nepoznajú medzi sebou aj tí, ktorí žijú na jednej ulici, alebo v jednom dome ? A prečo, hoci žijeme v lepšej dobe, pribudlo v našich uliciach a životoch viac ľahostajnosti, než áut na cestách ? Prečo v našich nemocniciach ležia ľudia s diagnózami, ktoré sme v nejednom prípade nepoznali už pred polstoročím ? Prečo máme v spoločnosti 14,16 či 17-ročné deti, ktoré sa stávajú číslami v štatistikách samovrážd ?

Kde sme zišli z cesty ? A prečo dnes platí – lož, nenávisť a mamon porazili pravdu a lásku, ktoré sa skrúšene krčia v kúte a na ich tvári vidieť … ach, človek …