O Slovensku

Prvé roky dospelosti si často pamätá človek najlepšie. Prvé známosti, zábavy, kamaráti, prvé pracovné skúsenosti o posmech starších kolegov pri niektorých pokusoch a omyloch. V mojom prípade malo dospievanie a spomínané prvé roky dve fázy – tou prvou boli skúsenosti na sklonku vlády komunistickej strany a socializmu, tou druhou obdobie zmien v spoločnosti, a zriadenia, ktoré podľa jedného podpriemerného dramatika nikdy nemalo prísť …

Cesty domov po mládeneckých zábavách bývali síce dlhé, ale obvykle bezpečné. Teda, stalo sa aj mne, že domáci mládenci si chceli vybavovať účty s nežiadúcou konkurenciou, ale keďže v spomínanej chvíli boli v zjavnej presile a ja som rozhodne nemal schopnosti a vybavenie filmových hrdinov, riadil som sa zásadou iných – rýchle nohy lepšie, než lôžko v nemocnici, alebo dokonca na patológii … pretože som bol vždy presvedčený, že opitá hlava nevie, čo robí … a nehodlal som si to vyskúšať na vlastnej koži, tým skôr, že na dedinských zábavách si niektorí poslabší jedinci (svalmi i duchom) nevyberali, a mohol pokojne priletieť prázdny krígeľ od piva, či objaviť sa nejaký „zabudnutý“ kuchynský nôž. A o tento druh skúseností nikto nestojí …

Prelom doby však priniesol niečo iné – namiesto pokojných a rozvážnych „biletárov“ začali vyliezať na svetla sveta rôzne holohlavé úkazy, ktorým nikdy nešlo o pokoj na nejakej zábave, ale skôr príležitosť, aby predviedli svoje schopnosti na verejnosti. Nelietali už poháre, alebo stoličky – naopak, objavili sa oveľa nebezpečnejšie veci, ako boxer, tyč, paralyzér, ba našli sa aj jedinci, ktorým nejaká „zodpovedná“ duša dala zbrojný pas, a oni to pri každej možnosti okázale demonštrovali. Neskôr sa začali do spoločnosti trúsiť rôzne pochybné elementy kdesi z Balkánu, a to bola vlastne predzvesť definitívneho konca voľnej zábavy na verejnosti – pre slušných ľudí. Návšteva tzv. pubu sa stala skôr adrenalínovou záležitosťou, na ktorú nemusel mať každý žalúdok, a nikdy nebolo isté, v akom stave ju absolvuje. Nehovoriac o tom, že ak v prípade konfliktu dorazila polícia, obvykle to skončilo potriasaním rúk medzi jej členmi a biletármi, či vinníkmi rôznych konfliktov, a nevyriešilo sa vôbec nič, alebo si to dokonca mohla odskákať aj obeť, ktorá policajtov privolala. Asi také mám spomienky na ranné 90.roky, a myslím, že mnohí ich majú dosť podobné.

Spoločnosť začala trpieť vlčím syndrómom, niektorí to vidieť nechceli, iní ani nemohli. Kto si pamätá niekdajší (a údajne dnes už neexistujúci) Queens pub, veľmi dobre vie, o čom hovorím. Z pár návštev si ho pamätám, že bol vždy preplnený, odohralo sa v ňom množstvo konfliktov, a ak by sme ako cezpoľní vedeli, kto stál v jeho pozadí, zrejme by sme do jeho priestorov nikdy – nevošli.

Zrazu sme zistili, že voľná zábava v tom ponímaní, ako sme ju na začiatku dospievania poznali – končí. Začalo to byť o niečom úplne inom, čo so zábavou nemalo absolútne nič spoločného, a niečo také, ako návšteva diskotéky s priateľkou, sa stalo nemysliteľným. A to sme ešte vtedy nevedeli, že boli na Slovensku aj „kraje“, kde nebolo ničím neobvyklým drzé vzatie dievčaťa zo zábavy rôznymi úkazmi, či dokonca sa údajne našli aj jedinci, ktorí vedeli drzo prísť na svadbu a odviesť ženíchovi nevestu so slovami, že si idú uplatniť právo prvej noci. Tieto veci sme sa dozvedeli oveľa neskôr, a úplnou náhodou – pri čítaní opisov rôznych „hrdinstiev“ darebákov, ktorí dnes obývajú väznice. Ktovie, ako by sme sa cítili v dobe, keď sa tieto zvrhlosti odohrávali, ak by sme o nich vedeli.

Prvé odhalenia o činnosti „mafiánov“ na Slovensku prišli v čase, keď som pomerne často chodil do Talianska. Dodnes si pamätám výrok jedného priateľa z Milána, ktorý sa pri správach o slovenskej „mafii“ len trpko pousmial a konštatoval, že na Slovensku žijeme v 19.storočí dejín Sicílie, pretože podobné zverstvá pre pár šupiek sa u nich už dávno nerobia. Asi taký bol názor človeka, ktorý prežil celý svoj život v krajine, doslova kontrolovanej mafiou, na tých, ktorí seba pasovali – na slovenskú mafiu. Ale … ktosi múdry povedal, že ľudia najľahšie zvládnu – najhoršie veci. Niečo pravdy na tom asi bude.

V čase, keď začali súdiť a zatvárať prvých mafiánov, svitla iskierka nádeje, že sa konečne poberieme správnym smerom. Obetiam ich zločinov neskorá spravodlivosť už na prospech veľmi nebola, ale pre ostatných sa zdala …. taká vábna, až omamná … chyba lávky

Slovenská spoločnosť dokázala niečo neuveriteľné – preskočiť stopäťdesiat rokov vývoja sicílskej mafie za čosi viac, ako desaťročie. Hrubé krky, reťaze a pálky nahradili biele goliere, len už nie také, ktorých sa niekto po splnení úlohy – zbaví. Niekdajší „mafiáni“ sa rozdelili na dve skupiny – prvá skončila vo väzniciach a na cintorínoch, druhá – tak veľmi nevytŕčajúca, sa časom zmenila na celebrity slovenskej spoločnosti, ktoré začali ťahať za nitky a rozhodovať o tom, kto a kedy vládne. Začali rozhodovať o zákonoch, o každodennom bytí slovenského človeka … o všetkom. Hrubé násilie pomaly mizlo, a nahradzovala ho distingvovaná rétorika moci, založená na princípe – povedz si, čo chceš, my si aj tak urobíme po svojom. Z volieb sa stala riadená fraška, v ktorej si nakoniec urobí každý podľa svojho gusta, a bez ohľadu na to, čo viedlo k jeho zvoleniu – rozhodne sa, ako práve jemu vyhovuje. Dokonale to ilustruje hrdo prenesený výrok potenciálneho kandidáta na šéfa KDH, ktorý pokojne konštatoval, že KDH je – opäť v parlamente. Čo na tom, že volič rozhodol inak ?

Krutosť včerajšieho odhalenia udalosti vo Veľkej Mači však naplno vyzliekla našu spoločnosť. Ukázala, že žijeme život, ktorý by drvivá väčšina z nás v novembri 1989 bez váhania odmietla, a ktokoľvek by niečo podobné chcel čo i len náznakom obhajovať, odchádzal by s opovrhnutím. Naivne sme verili, že divoké 90.roky sú za nami, ale začína sa to javiť inak. Úplne inak, a oveľa horšie.

Bez ohľadu na pozadie samotnej udalosti, poodhalené informácie hovoria aj o niečom inom. Napríklad o tom, že kdesi na východe máme mať voš v kožuchu v podobe privandrovalcov podľa známeho skaderuka-skadenoha, ktorí šafária s eurofondami. Ak je to pravda, otázka znie – ako je možné, že novinári o tom vedia … a ako je možné, že prvý dojem vyvoláva, že nikto v tejto veci nekoná ? Kam to až zájde ? Alebo si potrebujeme vyskúšať, čo svojho času zažili Karlove Vary, ktoré sa stali doslova mestom ruskej mafie ? Nestačí nám, že už dnes máme aj vlastných ctených darebákov, ktorým sú oficiálne orgány moci doslova na smiech ?

Priateľa z Milána som sa pýtal, v čom tkvie neochota ľudí rozprávať o mafii, či dokonca svedčiť proti nej … očakával som, že odpoveďou bude strach z následkov, ale jeho odpoveď ma šokovala ešte viac, ako som si vedel pripustiť … povedal (citujem) – ťažko môžeš čakať od ľudí, že budú hovoriť alebo dokonca svedčiť proti mafii, keď sa nemôžu spoľahnúť na pomoc štátu. Pretože, ak majú vo svojom živote problémy, štát im pomôže málokedy, alebo vôbec …. ale dvere u miestneho mafiána majú vždy otvorené …

Predstava, že podobným spôsobom môže zlyhať štát aj na Slovensku, je naozaj desivá … predstava, že si niekto môže doslova nakráčať do domu a zavraždiť niekoho pre jeho prácu v štýle talianskych 70.-80.rokov minulého storočia – a to na Slovensku 21.storočia, je doslova poburujúca a už vyžaduje čosi viac, než len verbálne pobúrenie. Vyžaduje jasnú a zreteľnú úvahu nad tým, čo všetko nám prináša „otvorená“ Európa, či zamyslenie nad niečím iným – nemajú tí Američania predsa len v niečom pravdu, keď si svojich návštevníkov dôsledne kontrolujú ?

G.Falcone kedysi povedal – zlo môžeme poraziť len vtedy, ak sa proti nemu všetci spojíme …. mali by sme sa nad jeho slovami – zamyslieť. Pretože dnes má aj Slovensko svojho Falconeho – Jána Kuciaka ….