O Slovensku

Na prvý deň v škole nezabudne nikto. Niektorí si poplakali, iní so stisnutým hrdlom, ale hrdo kráčali … a niektorí si zvykali týždne.

Všetci sme však s detskou dôstojnosťou zvierali v malej hrsti červený klinček, a drobčili malým krokom do brán, ktoré sme mali ešte dlhé roky vidieť, prechádzať nimi a neraz aj s nechuťou. Ale tak to už býva …

Naša škola detstva už neexistuje. Budovy síce stoja, ale areál musel ustúpiť mamonu, presnejšie nepotrebnému supermarketu, a keďže nebolo možné školu privatizovať a vytvoriť v nej akési centrum, na ktorom by mohli niektorí chytráci profitovať, jej brány sa definitívne zatvorili.

Idúcky okolo potemnelých okien opustenej školy si nejeden naplno uvedomí bezohľadnosť doby a ľudí.

Mocní a bohatí sa neštítia ničoho na ceste za ešte väčšou mocou a bohatstvom. Pokojne okradnú aj deti. Však prečo by mali chodiť do školy necelých sto metrov, cez jednu viac-menej nevyužívanú cestu, ak môžu ísť aj dva kilometre, a cez niekoľko rušných ciest ? Alebo – mladé rodiny zúfalo hľadajú miesta v predškolských zariadeniach, hoci v okolí opustenej školy je ich niekoľko – tiež opustených. Čo samozrejme nikoho, s výnimkou rodičov, netrápi.

V školskom areáli nášho detstva sme sa mohli nerušene a bezpečne hrávať – futbal, hádzanú, basketbal, alebo len tak behať po ovále, či skákať do piesku. Nikto nás nevyháňal, aj keď školník si občas pofrflal. Nemuseli sme hľadať akéhosi správcu ihriska, s veľkou pompou politikmi otváraného, ktoré je neskôr celé dni – zamknuté. V snahe ochrany pred vandalmi je neprístupné aj tým, ktorým malo údajne slúžiť.

Pamätám si lampiónové sprievody alebo branné cvičenia. Koho zaujímali v detstve reči politrukov, keď mohol hrdo kráčať s chlebníčkom a vreckami na nohách či rukách do farebného dymu, z akejsi dymovnice ? Pre nás to bolo vtedy dobrodružstvo, aké dnešné deti nezažijú.

Koľkí sme sa roky naháňali za rôznymi odznakmi zdatnosti, aby sme ich neskôr hrdo ukázali rodičom ? Dnes ? Dnes je schopný rodič udať učiteľa za šikanovanie dieťaťa, lebo chcel pár desiatok metrov behu, ale účasť na inej športovej aktivite. Školy máme doslova preplnené “kriplami”. Čo bolo kedysi hanebné, je dnes bežné.

Akosi sa vytráca aj ten detský lesk očí, schopnosť radovať sa z maličkostí. Keď mi doniesli psíka, pomaly spával so mnou v posteli. Dnes prinesú deťom zvieratko na Vianoce, a tesne po Novom roku sa už nejedno túla po ulici. Kde sa berie ten cynizmus, tá krutosť a bezohľadnosť ?

Prečo máme vyrábať, keď môžeme lacno doviezť ? Nevozíme lacno, ale vozíme draho a odpad … kdesi zaznelo, že nás odmietnutie Marshallovho plánu vrhlo do chudoby. Ani diskusia nebola otvorená, čomu sa ostatne nečudujem. Pretože nepoznám krajinu, kde majú chudobní ľudia zaistené bývanie, prácu, kvalitné vzdelanie, lekársku starostlivosť … ale poznám dosť bohatých krajín, kde je pre mnohých vyššie spomínané len ilúziou.

Ak nás niekedy a niečo vrhlo do chudoby, tak falošní priatelia a domáci zapredanci ….