O Slovensku

Nech ľudia vidia, že sme tu aj my … zahlásil kamarát pri jednej príležitosti. Hm … počas iných dní ťa nevidia, vari chodíš kanálmi ?

Akýkoľvek pochod je márny, ak nevie človek žiť sám so sebou. Každý má práve toľko práv, koľko ich vie sám sebe priznať. Kto nevie žiť sám so sebou, sotva mu pomôže pochodovanie a vykrikovanie – pozrite, tu som a mám svoje práva.

Poznám množstvo ľudí, ktorí  by sa mohli cítiť diskriminovaní. Stačí maličkosť, ako absentujúci bezbariérový prístup vo verejnej budove. Alebo mesiace  čakania na vyšetrenie u lekára, vstávanie o tretej ráno, aby boli o piatej aspoň na zozname, keď už nie na poprednom mieste. Či ľudia, roky čakajúci na priznanie invalidného dôchodku, pretože podľa úradníkov nie je za neskoré diagnostikovanie duševnej choroby zodpovedný lekár, ale pacient. Alebo jeho rodina.

Nesťažujú sa, ale snažia žiť najlepšie, ako len môžu. Každý, hoci aj komplikovaný deň života berú ako dar.

Neraz žijeme dni a mesiace, ktoré by sme si vedeli predstaviť inak. Neraz hľadáme to, čo je pre nás nedosiahnuteľné a naivne veríme, že ak sa to nepodarí, svet sa zrúti. Nezrúti … stačí si vážiť to, čo máme.

A pamätať, že každý život má svoje svetlé i temné stránky. Vedieť byť sám sebou, vedieť žiť sám so sebou. Pretože nejeden pochod nie je o zlepšení života ľudí, ale skôr verejnej demonštrácii – pozrite sa, tu som … a najviac sa potrebujú predvádzať práve tí ľudia, ktorí ….

…. sami neveria tomu, o čom sa snažia iných – presvedčiť.