O Slovensku

Hudobné festivaly mám rád. Majú svojskú atmosféru, ktorú nie je možné zažiť a precítiť na žiadnom koncerte. Ľudia sú iní, oveľa otvorenejší, a často stretnete aj skutočné osobnosti.

Pohodu nemusím. Myšlienka bola dobrá, aktuálny stav mi však pripomína niečo, čo sa mi bridilo aj v dávnejšej minulosti. Hudba prepletená s politikou chutí rovnako hnusne, ako svojho času malinová polievka so smotanou, ktorú mi ponúkol jeden hostiteľ. A podobné zážitky si opakovať nechcem.

Slovenská spoločnosť je chorá. Už nevie rozoznať účel a varí guláš života zo všetkého, čo sa jej pripletie pod ruky. Sotva sa môžeme diviť, ako to nakoniec vyzerá a chutí. Sotva človek ráno otvorí oči, z každej strany sa na neho valí puch násilia, klamstiev, účelovej propagandy a nechutného braku rôzneho druhu. V detstve sme boli zaplavení množstvom sovietskych vojnových filmov, rôznymi účelovými súťažami či pochodmi na oslavu udalostí za prítomnosti (sotva stojacich) funkcionárov. Dnes deformuje spoločnosť oslava amerického kultu násilia, “hrdinov” v spravodlivom hneve bijúcich zástupy nepriateľov … a tomuto chce niekto hovoriť umenie ?

Chápem, sotva môže byť umelcom niekto, kto vlastne ani nevie, čo je umenie, nepozná ani význam samotného slova. A už vôbec nevie, aké by malo byť postavenie umenia v ľudskom živote.

Umenie by malo byť súčasťou krajšej časti života. Malo by byť tou chvíľou, ktorá odpúta človeka od každodenných starostí a strastí, dovolí mu na kratučký okamih zabudnúť a povzniesť sa do výšin, kde sa všetko zdá krajšie, lepšie, priam ideálne. Malo by byť spomienkou, ktorá poteší aj v tej nahoršej či najťažšej chvíli života, utíši bolesť, rozjasní pohľad a prinesie myšlienku – aj tak je ten život krásny.

Kde končí umenie ? Tam, kde sa stane súčasťou niečoho, čo s umením nemá nič spoločné. Tam, kde sa pod kepienkom umeleckého zážitku organizuje niečo úplne iné, účelové a nijako nesúvisiace s pôvodným zámerom. Možno ešte niekto príde, očarený účasťou “hviezd”, ale ani v minulosti to často nebolo iné – aj tam chodili “hviezdy” žiariť na podujatia, kde mali svojou účasťou niečo … niekoho zakryť. A tiež to nebolo o umení, nebolo to o hudbe ….

A tak som v pohode … bez Pohody. Nevidím pôvodný ideál, a čo vidím, to sa mi vôbec nepáči. Na hudobnom festivale očakávam odpočinok, umelecký zážitok … uvoľnenie od každodenného stresu. Nie však pripomínanie násilia, korupcie, darebáctiev ľudí a osudov obetí … politické festivaly nemusím. Ani tých, ktorí skrývajú politiku za umením, aby mohli ovplyvňovať verejnú mienku.

Cnie sa mi za časmi, keď sme išli na čunder, s batohom na chrbte a gitarou v hrsti, falošne spievali pri praskajúcom ohníčku a spokojne zaspávali pod premočenou strechou stanu, na ktorej ticho bubnovali kvapky dažďa … a zažívali skutočné umenie – života.