O Slovensku

Dvakrát som chcel voliť a nevolil. Prvý raz v roku 1998, keď som chcel koniec éry politického banditizmu, druhý raz v roku 2010. Vždy má niečo zastavilo, akoby má bodol osteň nedôvery.

Samostatné Slovensko nechceli dve skupiny ľudí. V prvej skupine boli ľudia, medzi ktorých som patril aj ja, a za svoju vlasť sme pokladali Československo, pričom s delením by sme viac-menej nemali problém, ak by prebehlo ľudovým hlasovaním. V druhej skupine odporcov delenia boli ľudia, ktorí sa s ťažkosťami vedeli presadiť na federálnej úrovni, kde neraz ťažili len z podpory bratov spoza rieky Moravy, a na samostatnej scéne by viac-menej neznamenali nič.

Zachytil som v médiách článok, v ktorom expremiér Dzurinda vyjadril presvedčenie, že jedinou správnou cestou je európska federácia. Jeho vyjadrenie len posilnilo moje dlhoročné presvedčenie, že k Slovensku nemal nikdy žiadny vzťah a všetko bolo len o prospechu. O jeho skutočnom kredite v rámci svedčí najlepšie kratučká epizóda ministra zahraničia, na ktorú sa ulakomil aj napriek nepísaným politickým pravidlám, a jej výsledkom bola interná prezývka “minister-domased”, pretože pády do nižších poschodí politiky a ešte z vlastnej vôle, sa akosi vo vyššej spoločnosti nenosia.

Odkladanie politikov do rôznych pochybných spolkov nie je ničím neobvyklým. Väčšinou tak končia tí, ktorí majú špinavé paprče, ale priveľa vedia. Alebo tí, ktorí ešte môžu poslúžiť.

Éra Dzurindu je známa dvoma príznakmi – úplnou likvidáciou všetkého, čo malo visačku slovenského pôvodu a uvrhnutím Slovenska do dusivého područia zahraničného záujmu, kde záujem Slovenska nehral žiadnu úlohu. Reči o vízii prosperujúceho Slovenska skončili v prachu vo chvíli, keď expremiér neskryte priznal, že jeho víziou úspechu je európska federácia, niečo, čo sme tu už mali a dejiny hovoria jasnou rečou, “ako dobre v tomto zväzku národu slovenskému bolo”.

V inej krajine, inej dobe, ale rovnakých súvislostiach, by sa niečo podobné označilo slovom – vlastizrada. A nikomu netreba vysvetľovať, ako by to skončilo. Je nanajvýš poburujúce, že dnes sa i náznak kritiky na adresu rôznych menšín môže pokladať za trestný čin, ale na druhej strane sa môžu verejne a beztrestne šíriť myšlienky, ktorých konečným následkom môže byť zánik samostatného štátu.

A tak by sme si mali položiť vážnu otázku – kedy a komu išlo o samostatné a prosperujúce Slovensko ? Nebolo od začiatku plánom našich “priateľov a spojencov” zničenie národných štátov a vrátenie pospolitej Slovače do pozície národa “krpčiarov” ? Ak už chceme slušné Slovensko, prečo tolerujeme tých, ktorí slúžia cudziemu záujmu za naše peniaze ? Alebo chceme slušné Slovensko len vtedy, keď treba niekoho odstaviť od moci ? A čo tak konečne naozaj zdvihnúť hlavy a poslať Bruselu jasný odkaz – obnovu rakúsko-uhorskej monarchie alebo východného bloku pod kuratelou Kremľa nechceme ani vtedy, ak sa to bude volať a vyzerať inak ?