O Slovensku

Možno niekto čakal, že sa budem venovať dnes zverejnenému pamfletu na moju osobu, ale márne. Sú oveľa dôležitejšie veci … napríklad rituálne tance okolo vystúpenia Veľkej Británie z EÚ, kde sa otvorene hľadajú spôsoby, akými zachovať pre Londýn výhody, vyplývajúce zo spolupráce a naopak – zbaviť sa povinností, vzťahujúcich sa na členov …

Nie je žiadnym tajomstvom, že Londýn bol dlhodobo držiteľom najväčšieho počtu výnimiek, súvisiacich s členstvom v únii. Prakticky v každej oblasti boli povinnosti, ktoré sa na Londýn nevzťahovali. Dnes sa vyjednáva o ukončení členstva v únii, a opäť sa vyjednáva hlavne o tom, ako sa zbaviť povinností a naopak – zachovať si čo najviac výhod.

Dnes si to ešte nechce nikto verejne priznať, ale európske spoločenstvo bez Londýna nemá prakticky žiadnu šancu na dlhodobé prežitie, nehovoriac o nejakej prosperite. Pretože o prosperite sa nedá hovoriť ani dnes, za jeho účasti. Korene úspešného referenda o vystúpení Británie z EÚ som už spomínal dávnejšie. V prvom rade zohrala veľkú úlohu náhoda, výsledok bol naozaj tesný, no napriek tomu by stál za zamyslenie. Ak sa totiž pohybuje nesúhlas s nejakou inštitúciou a členstvom v nej na úrovni 50%, mali by si zodpovední klásť otázky. Možno nepríjemné, ale rozhodne – oprávnené.

Nech už tvrdí súčasná premiérka čokoľvek, realita je nespochybniteľná – Londýn už nepotrebuje úniu v tej podobe spolupráce, aká pretrvávala počas jeho členstva. A britské politické špičky len využívajú nečakaný výsledok referenda na dosiahnutie vlastných cieľov, o ktorých by ako riadny člen nemohli ani len snívať.

Podstata výsledku britského referenda spočíva v nechuti britských voličov, aby sa stali nejakou beztvarou súčasťou európskeho impéria, ktoré sa dnes už neskryte buduje, vytvárajú sa alebo sa navrhuje vytvorenie „štátnych“ (alebo otvorene pomenujme – federálnych) orgánov, kde je konečným cieľom vytvorenie modernej verzie niekdajšieho ZSSR – len to môžeme povedať inak alebo nazvať inak – napríklad Zväz Závislých Európskych Republík (ZZER), kde je konečnou stanicou strata akejkoľvek formy samostatnosti dnešných členských krajín únie. A vlády „samostatných“ krajín sa v podstate stanú novými formami – miestodržiteľstva. Nič viac, nič menej.

Zámerne som napísal slovo „samostatných“ do úvodzoviek. Pretože už dávno nie sme samostatní, nielen nemáme znaky samostatného štátu, ale ani nerozhodujeme o sebe. Márne si volíme svojich zástupcov, pretože ich skutočné postavenie je na úrovni fakľonosičov niekdajšej Tretej ríše. Svietia na cestu, o ktorej smere vôbec nerozhodujú. A ich reálny záujem končí na pravidelných benefitoch, vyplývajúcich z výkonu funkcií. Nič viac, nič menej. Aj keby chceli konať, nemôžu. A väčšina ani nechce, však je to pohodlné – dostávať plat a viezť sa na káre. Síce škrípajúcej, ale veľmi pohodlnej.

A presne v tom je podstata rozhodnutia britských voličov … Británia bola (a v podstate aj dnes je) stáročia koloniálnou veľmocou, ale rozhodne Briti nechcú, aby sa stala – kolóniou.

Kto o mojich slovách pochybuje, má dve možnosti – navštíviť ostrovný štát a presvedčiť sa na vlastnej koži, alebo si spomenúť na začiatok 90.rokov, ako nás všetci „vítali“, a nakoniec si vybavovali rôzne výnimky či prechodné obdobia vo vzájomných vzťahoch. Či už sa to týkalo pobytu, alebo práce v dotknutých krajinách. Navonok budú volať po slobode pohybu, alebo prijímaní migrantov ako forme pomoci, ale vždy len vtedy, ak sa to nebude dotýkať ich záujmov a života, alebo sa to dotkne – minimálne.

No napriek všetkému si chce Londýn zachovať vplyv na dianie v únii, či členských krajinách. Súdiac podľa vývoja a doslova vystrašeného vystupovania zástupcov únie, rokovania by bolo možné označiť skôr slovom – vydieranie. Vydieranie zo strany Londýna, čo bude alebo nebude, ak únia nepristúpi na jeho požiadavky. Tvrdý brexit, ktorý by mal strašiť Londýn, je v skutočnosti strašidlom pre emisárov z Bruselu. Niekde v pozadí sa totiž ukazuje, že Londýn bude vyjednávať výhradne o tom, čo je v jeho záujme, pričom si nebude vyberať zbrane, akými svoj cieľ dosiahne. A možno bude niečo pravdy aj na šumoch, ktoré hovoria o pravidelných a „neoficiálnych“ cestách britských emisárov – do Moskvy. Napokon, nie je to nič udivujúce, podobný systém politiky sa praktizuje dlhé desaťročia. Klasickou ukážkou môže byť oficiálna politika americkej vlády, kde sa s vydieračmi nevyjednáva, ale v prípade potreby vycestujú „na vlastnú päsť“ bývalí prezidenti, ministri zahraničia či iní predstavitelia do zóny problému, a „neoficiálne“ vyjednávajú v mene amerického záujmu. A neoficiálne dohody, ktoré vznikajú z podobných aktivít, rešpektujú aj oficiálne kruhy. Prečo by ich rešpektovali, ak s nimi nesúhlasia ?

Chystá sa špinavá dohoda s Londýnom ? Zrejme áno … jednak preto, že Londýn je a určite aj zostane jedným z najväčších svetových finančných centier, a Brusel si nemôže dovoliť ani len snívať o určovaní pravidiel vo vzťahu k Londýnu. Všetko pôsobí tak, že nakoniec možno naozaj dôjde k vystúpeniu Británie z EÚ, ale dohody budú postavené tak, aby si Londýn zachoval všetky benefity, vyplývajúce z riadneho členstva v EÚ, hoci nebude členom. A zachová si aj vplyv na dianie v rámci únie.

Na záver len jedna otázka – myslíte, že spoločenstvo štátov, ktoré aj vlastné pravidlá dodržiava len účelovo, môže zaistiť prosperitu svojich členov, alebo bojovať s korupciou či inými nešvármi, ktoré špinia každú spoločnosť ?