O Slovensku

Stále sa dobre bavím na vystúpení šéfa liberálov, ktorý sa rozhodol nekandidovať na ďalšie obdobie v európskom parlamente a bude sa venovať Slovensku a jeho občanom, aby jeho strana vyhrala najbližšie parlamentné voľby … a prevzala moc od SMER-u. A práve to posledné je dôležité, ostatné reči okolo sú len krovie.

Skúsme sa teda bližšie pozrieť na slamu, ktorá trčí z vzletných vyhlásení. Môžeme začať uplynulými komunálnymi voľbami – napriek mohutnej kampani, spojenej s používaním špinavých prostriedkov, očakávaný výsledok sa nedostavil. SMER-SD síce stratil pozície v krajských mestách, ale napriek tomu si udržal pomerne silnú pozíciu na komunálnej úrovni. A v otázke počtu mandátov starostov ostala jeho konkurencia v nedohľadne. Tesne po voľbách sa to vykladalo ako prehra strany R.Fica a úspech opozície, lenže bližší pohľad ukázal niečo iné – SaS a OĽANO prakticky nemali vlastných kandidátov, v drvivej väčšine kandidatúr boli súčasťou širších koalícií, ktoré podporovali aj ľudí, v nedávnej minulosti spájaných s ich úhlavným politickým nepriateľom. Úspech spomenutých „strán“ bol prakticky mizivý. A ak by našli odvahu postaviť vlastných kandidátov, dal by sa oprávnene predpokladať debakel.

Navyše, ani v spoločných kandidatúrach neboli výsledky ružové. Ukázalo sa, že výsledky prieskumov sa výrazne líšia od reality. A nepomáhajú ani antikampane, pretože voliči reagujú na množstvo podnetov, kde zbrane vo forme množstva vulgárnych a nepodložených obvinení nemajú dostatočný účinok. Skôr naopak – výrazne škodia postaveniu oboch politických (firiem). Potvrdili to aj samotné prieskumy, v ktorých sa nedalo hovoriť o posilňovaní pozícií, obe zoskupenia dlhodobo stagnovali, a podpora ich konkurenta sa nebadateľne posilňovala, aj keď len v bezvýznamných číslach. Celkový výsledok bezmála polročnej antikampane by sa dal označiť slovom – žalostný.

Výrazný podiel na tomto vývoji mali zástupcovia spomínaných zoskupení. Ich agresívne, často vulgárnosťami a krivými obvineniami (bez dôkazov) pretekajúce obvinenia dokázali znechutiť aj tú časť voličov, ktorej sa praktiky vládnucej koalície a najmä SMER-u doslova hnusili. Na sociálnych sieťach sa dokonca začali pravidelne objavovať hlasy, že potenciálni nástupcovia R.Fica a spol. sú ešte väčšou tragédiou …

Ak sa pozrieme bližšie na potenciál liberálov, nemôžeme sa diviť, kto bude v najbližších voľbách do európskeho parlamentu stáť v pozícii lídrov. Najmä v prípade L.Ďuriš-Nicholsonovej, ktorej rétorika a správanie v posledných mesiacoch výrazne uškodili postaveniu liberálov. V prípade E.Jurzycu a A.Baránika by sa naopak dalo konštatovať niečo úplne iné – ak by im nebola ponúknutá lepšia perspektíva, možno by nasledovali svojich predchodcov, ktorí rady liberálov už dávnejšie opustili. A dnes si liberáli môžu síce dovoliť čokoľvek, ale určite nie ďalšie straty ľudí, ktorí vedia svoj odborný potenciál nielen slovne deklarovať, ale aj preukázať.

Uzavretosť liberálneho klubu navyše poukazuje na jeho účelovosť. Svedčia o tom aj posty predsedov regionálnych pobočiek, kde sa podľa slov predstaviteľov klubu môže dostať – aj nečlen strany. Rétorika o možnej účasti nečlenov liberálov na rôznych zhromaždeniach, či dokonca hlasovaní o činnosti, to všetko má zakryť len podstatu nastavenia systému činnosti. Každý sa (možno) môže zúčastniť, ale nemôže výraznejším spôsobom ovplyvniť činnosť strany a nemôže ani ohroziť postavenie jej lídrov. Vlastne nemôže nič významné. Takže sa dá oprávnene predpokladať nespokojnosť rozhodujúcich osôb v liberálnom klube s jeho súčasným postavením … a dajú sa (možno) predpokladať aj ich úvahy o zmenách vo vedení, alebo jeho opustení.

Nech rozpráva R.Sulík čokoľvek, projekt SaS nie je úspešným projektom. Jediným výraznejším úspechom bola účasť vo vládnej koalícii v rokoch 2010-2012, vykúpená tolerančným patentom pre M.Dzurindu a I.Mikloša, obetovaním kresla ministra financií (alebo jeho výmenou za post šéfa parlamentu). Za desať rokov, tri volebné obdobia – žalostne málo. Vlastne – skoro nič.

Post europoslanca je z hľadiska straníckych záujmov prakticky bezvýznamný. Honosne vyzerajúci – bezcenný kabát. Každá politická strana stojí a padá na ľuďoch, ktorí ju podporujú. A tí na vrchných poschodiach očakávajú za svoju podporu aj primeranú odmenu – niekoho lákajú funkcie a honor z nich vyplývajúci, iného benefity z toho vyplývajúce … lenže mandát europoslanca nie je bránou k ničomu zo spomenutého. Neposkytuje žiadne možnosti prejavu vďaky voči netrpezlivým čakateľom na odmenu za vernosť …

Je teda jasné, kde môžu byť korene zmien v kariére R.Sulíka. Z jeho vystúpení vyplýva o.i. aj obava, že prípadný neúspech v parlamentných voľbách (a nejde o víťazstvo, ale pobyt pri koryte – teda vo vládnej koalícii) by skoro nevyhnutne viedol k strate predsedníckeho postu v strane, a zrejme by to nebola posledná strata. Navyše si už nemôže dovoliť podobný prešľap ako v roku 2016, keď bol na kandidátnej listine do NR SR aj napriek tomu, že mandáty poslanca EP a NR SR sú nezlučiteľné. Čo sa dá tiež vyložiť ako podraz na voličov, ktorého jediným cieľom bolo získanie (istého) mandátu pre náhradníka.

Zhrnuté a podčiarknuté – R.Sulík začína záchranárske práce, ktorých cieľom je udržanie vlastného postavenia, pretože má poslednú šancu … ak neuspeje, končí. A jeho koniec by mohol poľahky znamenať aj koniec liberálov … aj preto je strata euromandátu prijateľnou obeťou …