O Slovensku

Dlhy sa majú platiť. S týmto názorom súhlasím. Ale len dovtedy, ak to platí bez výnimky pre všetkých. 

Nie však výberovo, že niekto musí zaplatiť všetko bez ohľadu na okolnosti, a inému (veľkoryso) pomôže strýčko štát, aby mohol – napríklad podnikať ďalej, a to len preto, že má – kontakty.

Áno, je neférové, aby sa dlhy odpúšťali. Lenže, kde to začalo … alebo ako ukončiť nezmyselný kolotoč okolo dlhov, ktorý sa dotýka celej spoločnosti ? Pretože dlžník, ktorý (bez ohľadu na zavinenie) je uvrhnutý do dlhovej pasce, sa ocitne v neriešiteľnej situácii – a to často aj vinou absurdnej legislatívy. Kde sa vlastne stala chyba ? V neúmernom zadlžovaní ľudí ? Ale nie … také jednoduché to nebude. Korene sú aj v niečom inom – napríklad dlhoročnom udržiavaní žobráckej mzdy za poctivú prácu, kde sa pod rôznymi zámienkami doslova blokovalo zvyšovanie mzdy, hoci si ľudia svoju prácu poctivo odviedli, a často ju odviedli na oveľa vyššej úrovni, než v iných krajinách, kde sa za podobné práce platili násobky našich platov. A ľudia potrebujú žiť bez ohľadu na krajinu … už sme zabudli na obľúbený slogan niekdajších politických podvodníkov, že mzdy nemôžu rásť súčasne s cenami, pretože by sa roztočila inflačná špirála ?

Skutočná deformácia všetkého nastala vtedy, keď si ktosi povedal – treba solidárne zaplatiť dlhy iných, aby sa zachránili zisky politických špekulantov. A vznikol – euroval …

Nebol to rovnaký postup, ako sa dnes kritizuje ? Nedotkli sa záruky, poskytnuté Slovenskom, celého národa ? A keď už solidárnosť – ak máme byť s cudzími, prečo nie aj s vlastnými ? Nie je bližšia košeľa ako kabát ?

Kto nič nemá, ten nič nedá. Komu všetko berú (a vieme, ako sa rôzne exekučné či inkasné spoločnosti správajú), ten nemá záujem legitímne pracovať, pretože pracovať a nič nemať – nemá zmysel. Poznám nejedného z tých, ktorí sa zadĺžili a nemajú možnosť splácať. A niekedy je to naozaj na zaplakanie, keď im príde oznámenie, že ich dlh prevzala nejaká iná spoločnosť a (príklad) rôznymi úkonmi narástol z piatich-šiestich tisícok na – osemnásťtisíc … všetko zákonne, všetko legálne. Naozaj ? A poznám aj niektorých, čo chceli využiť zákon o osobnom bankrote … a hoci sa naozaj zjednodušil, mesiace čakajú, aby to mohli začať riešiť, hoci jedným z prvých úkonov je akceptovanie vzniku – nového dlhu, súvisiaceho s nákladmi na realizáciu tohoto kroku. Jeden má pocit, že vznikla nejaká systémová chyba.

Čo teraz ? Kam z konopí ? Povedzme si otvorene, že zo životného minima nikto nemôže žiť. Pretože len toľko (by malo) ostať dlžníkovi, keď sa mu zrazia splátky jeho dlhov. Lenže ani to nie je pravda. Dlžníci sa nevyznajú alebo sa nevedia brániť, a tak sa úplne bežne stane, že zo svojich výplat (ak pracujú a majú príjem) nevidia vôbec nič. Zamestnávatelia platia na účet a ten je blokovaný exekúciou. A tak si dlžník nemôže vybrať – vôbec nič. Márne mu strhol zamestnávateľ zrážky na pokrytie pohľadávok a tak si splnil povinnosť. Márne hovorí nejaký zákon o nepostihnuteľnej časti mzdy vo výške životného minima, skutočnosť býva iná. A ak to chce dlžník riešiť, často sa dostane opäť do začarovaného kruhu. A musel by sa obrátiť na súd, aby chránil jeho zákonné práva. Súdy sú však preťažené, dlžník často nemá peniaze na súdne konanie a exekútori či inkasné spoločnosti s tým počítajú. Výsledok ? Pribúdajú ľudia, ktorí padajú do sociálnej siete štátu, pretože akékoľvek zamestnanie pre nich stratilo zmysel. A ich nesplatiteľný dlh rastie, navyše im musí pomáhať štát, aby vôbec nejako prežili.

Mnohé prípady dlžníkov majú tragické dohry. A mali by sme si položiť jednoduchú otázku – ako pomôže veriteľovi, ak si dlžník v zúfalstve siahne na život ? Ako prospeje štátu, ak za sebou zanechá deti, ktorým musí následne prispievať – štát ?

Veritelia sa búria. A možno by sa mali začať búriť aj dlžníci. A pýtať sa – ak je zo strany veriteľov voči ich chybám tvrdý postoj, prečo nie je rovnaký postoj aj voči chybám veriteľov ? Prečo sa napríklad nezosobňujú straty alebo škody pri hospodárení VšZ, kde sa vyplácajú odmeny aj vtedy, keď je poisťovňa v strate ? Ak o zodpovednosti, prečo len výberovo ? Prečo nie u všetkých ?

Exekučná amnestia je však nedomyslená. A pokiaľ je možné exekúcie obnoviť, tak je nepotrebná. Aký zmysel má zrušenie niečoho, v čom sa dá pokračovať ? Možno by malo oveľa väčší zmysel odpustenie úrokov a trov exekúcie, zmrazenie existujúceho dlhu (kto urobil dlh päťtisíc, ostane mu dlh päťtisíc), a obmedzenie zrážok zo mzdy na splácanie (starého) dlhu na výšku 10% z čistej mzdy. Aj tak bude dlžník nútený, aby sa snažil svoj dlh splatiť čo najskôr, pretože súčasný finančný systém ho ako dlžníka v mnohom obmedzuje. Ale bude mať šancu, aby sa opäť postavil na nohy a nezaťažoval sociálny systém štátu. Koľko ľudí by sa pri uplatnení môjho návrhu (samozrejme primerane upraveného) snažilo zamestnať a riešiť svoje problémy ?

Čítal som v diskusii myšlienku o tom, že v prípade nevymáhateľných dlhov alebo nemajetných dlžníkov by mal automaticky začať konkurz. Aj to je zaujímavý návrh, pretože súčasný systém osobného bankrotu je podľa dostupných informácií preťažený, a čakanie na vykonanie základných administratívnych úkonov sa predlžuje na mesiace …

Riešenie záplavy exekúcií treba hľadať. Ale také, ktoré by malo zmysel, pomôže dlžníkom a nepoškodí veriteľov. Pokiaľ však voláme po zodpovednosti dlžníkov, musíme ju žiadať od všetkých. A prestať sa zaväzovať k účasti na solidarite s dlžníkmi, ktorí majú prednosť len preto, že je to v záujme nejakého nadnárodného spolku. Ak nemôžeme alebo nechceme odpustiť svojim, je zločinom podieľať sa na splácaní dlhov alebo ručení za dlhy – cudzích.

Je to zločin na vlastnom národe … aj keď áno, chápem. Pre mnohých je podobný postoj prejavom – extrémizmu. Niet divu, však im dobre platia za to, že je bližší kabát – než košeľa. A práve preto aj odtiaľ zaznieva najviac pobúrenia nad exekučnými odpustkami …