O Slovensku

… slovo, ktoré s maximálnou dávkou dešpektu označuje človeka s plytkým intelektom … používané v hovorovej reči, pre mnohých neskutočne urážajúce, ale dokonale vystihujúce moju mienku o niekom, kto chce zniesť zo sveta prokurátora, ministra či exministra, alebo novinára … takému úkazu nemôžem priradiť iné hodnotenie, než – trubka.

Aj podpriemerne inteligentný jedinec vie, že vražda policajta, prokurátora, sudcu, či ministra bude vždy kvalifikovaná ako útok proti spoločnosti a jej pravidlám, pričom šanca na beztrestnosť je prakticky nulová. Nežijeme v Taliansku 70. a 80. rokov, kde bolo možné, aby sa mafián skrýval štvrťstoročie pred zákonom, splodil a vychoval deti, a nikto si ho „nevšimol“. U nás je totiž pohľad do susedovho taniera rovnakým zvykom, ako každodenné raňajky.

Kto sa napriek slovenským reáliám odhodlá na niečo podobné, ako organizácia násilného odstránenia zástupcov štátu alebo novinárskej obce, patrí najprv pred psychiatra a potom do trvalej izolácie. A podobne by sa malo naložiť aj s jeho kumpánmi, pretože ich spoločenská nebezpečnosť sa nedá objektívne vyhodnotiť a šanca na návrat do normálu je rovnaká, ako u banskobystrickej beštie, ktorá v bystrickom penzióne ubodala vývrtkou svoju obeť len preto, že niekto pri jej prepustení – nepremýšľal.

Lenže izoláciou trubky-objednávateľky by nemali veci skončiť. Rovnako by mali skončiť v ofsajde aj všetky ostatné trubky, ktoré sa s podobným úkazom stretávali, pokladali ho za nejakú formu osobnosti v slovenskej spoločnosti, či dokonca jej zverovali alebo s ňou preberali rôzne štátne záležitosti … ak je totiž útočník proti štátu a jeho systému trubkou, spomínané persóny nejde označiť inak, než slovným spojením – nebezpečný cvok. A cvok nepatrí do vedenia štátu … ale niekde úplne inde. A voliť cvoka znamená hrozbu, že opäť dostane svoju šancu – trubka.