Váž si každú chvíľu života, nikdy nevieš, ako môžeš ľutovať, že si ju nevyužil … a možno už nebudeš môcť povedať to, čo si chcel povedať … a už nikdy sa tá možnosť nenaskytne.
Čas letí ako šialený, niekedy si to ani neuvedomujeme. A mnohí si ho ani nevážia, hovoria si – zajtra bude lepší a krajší deň Možno, ale môže to byť aj inak. Môže prísť deň, keď budú ľutovať, že sa včerajšok nemôže vrátiť. A obvykle to zažijeme všetci, len každý v inej súvislosti. Niekto ľutuje viac, iný menej. A potom sa môže zo života stať – dom prázdnych ilúzií.
Napadlo ma to vo chvíli, keď som stretol niekdajšiu kolegyňu. Oblečená v čiernom kostýme sa niekam ponáhľala … na môj pozdrav reagovala akosi neisto, v prvej chvíli to pôsobilo skôr tak, akoby ma radšej ani nevidela. Iste, nevideli sme sa nejaký čas, naše cesty sa rozišli, keď sme zmenili zamestnávateľov, a okrem práce sme nemali nič spoločné. Nakoniec zastala, odvetila na môj pozdrav a išli sme si sadnúť na kávu, zrazu sa proste ukázalo, že niekedy sa človek ponáhľa … zbytočne.
Na môj pohľad a nevyrieknutú otázku v očiach len prehodila – včera pochovali Fera, jej študentskú lásku.
Súdiac podľa jej výrazu v očiach, zrejme to nebola len študentská láska. Akoby nemala iskru, hoci sa snažila pozerať neutrálne, nemohla zakryť istú prázdnotu v pohľade. A nakoniec sa rozhovorila, spomínala na všetko možné i nemožné, čo s Ferom zažili. Posedenie bolo skôr jej monológom, kde som počúval a nereagoval. Akosi mi došlo, že sa potrebuje vyrozprávať a naopak vôbec nepotrebuje, aby som odpovedal, alebo akokoľvek inak reagoval. Keď skončila so spomienkami, v rozpakoch sa na mňa pozrela … prepáč, asi ťa nudím … nie, len som akosi nevedel, čo jej mám povedať, alebo čo mám vôbec urobiť. A tak som radšej nerobil nič … kedysi mi niekto povedal, že horší variant, než iniciatívny blbec – neexistuje. A tým som rozhodne nechcel byť.
Ľudia robia vo zvláštnych situáciách čudné rozhodnutia. Niekto sa v smútku opije, iný sa uzavrie do seba … a ďalší si naivne myslí, že sa dá zabudnúť aj tak, ak nahradí chýbajúci diel skladačky – iným. Čo z toho urobila exkolegyňa, neviem a nemal som ani odvahu, ani drzosť, aby som sa na to opýtal. No nech to bolo čokoľvek, rozhodne to rýchlo oľutovala. Pripadalo mi to, akoby chcela vrátiť dávno vyprchaný zážitok z krásnej spomienky, a nasledovalo kruté prebudenie do reality.
Káva sa dopila … účet zaplatil … a naše cesty sa opäť rozišli. Ona jedným smerom, ja druhým …
V hlave mi vírilo množstvo otázok. Ako jednoducho dostane človek od života množstvo faciek v priebehu krátkeho času, minút, hodín či jedného dňa. Ako sa slovo – nikdy – veľmi ľahko otočí proti tomu, kto ho vyriekol. A ako ľahko môže človek oľutovať to, čo nepovedal. Ako rýchlo môže pochopiť … kto mu nechýbal, môže mu zrazu chýbať pri každom ďalšom kroku životom. Len už nemôže na tom nič zmeniť.
Ako rýchlo sa stane zo sebavedomého a úspešného človeka kôpka nešťastia v čiernom habite, spadne maska a ostane len to, čo naozaj má ostať … ostane len tá podstata, bez pozlátka a možno práve to, čo naozaj robí človeka – človekom. Možno to pochopila aj ona, keď nastupovala do auta, ktoré by jej zosnulý Fero nikdy nemohol dať … možno to pochopila pri vstupovaní do domu, o ktorom by pri ňom nemohla ani len snívať … lenže práve vo chvíli, keď odišiel tam, odkiaľ sa nedá vrátiť, ona zrazu akosi pochopila, že
… čo jej dával ten človiečik bez perspektívy, pracujúci kdesi pri páse a žijúci v akomsi prenajatom byte, bolo oveľa cennejšie, ako všetko ostatné … a nikdy sa to nebude dať kúpiť … za žiadne statky sveta … a jej ostal – dom prázdnych ilúzií …
A už nikdy nebude môcť povedať, ako veľa stratila a ako málo … jej ostalo … keď odišiel ten, ktorý nemal nič a predsa mohol dať … veľa.
Vyšinutá osoba Luterán si naivne myslí, že ...
Jano teraz sa neozývaj, lebo Matovič má spádené... ...
Milý môj autor nemilý, prečo Ťa Tvoje sny ...
Celá debata | RSS tejto debaty