Dom prázdnych ilúzií . . .

Váž si každú chvíľu života, nikdy nevieš, ako môžeš ľutovať, že si ju nevyužil … a možno už nebudeš môcť povedať to, čo si chcel povedať … a už nikdy sa tá možnosť nenaskytne.

Čas letí ako šialený, niekedy si to ani neuvedomujeme. A mnohí si ho ani nevážia, hovoria si – zajtra bude lepší a krajší deň Možno, ale môže to byť aj inak. Môže prísť deň, keď budú ľutovať, že sa včerajšok nemôže vrátiť. A obvykle to zažijeme všetci, len každý v inej súvislosti. Niekto ľutuje viac, iný menej. A potom sa môže zo života stať – dom prázdnych ilúzií.

Napadlo ma to vo chvíli, keď som stretol niekdajšiu kolegyňu. Oblečená v čiernom kostýme sa niekam ponáhľala … na môj pozdrav reagovala akosi neisto, v prvej chvíli to pôsobilo skôr tak, akoby ma radšej ani nevidela. Iste, nevideli sme sa nejaký čas, naše cesty sa rozišli, keď sme zmenili zamestnávateľov, a okrem práce sme nemali nič spoločné. Nakoniec zastala, odvetila na môj pozdrav a išli sme si sadnúť na kávu, zrazu sa proste ukázalo, že niekedy sa človek ponáhľa … zbytočne.

Na môj pohľad a nevyrieknutú otázku v očiach len prehodila – včera pochovali Fera, jej študentskú lásku.

Súdiac podľa jej výrazu v očiach, zrejme to nebola len študentská láska. Akoby nemala iskru, hoci sa snažila pozerať neutrálne, nemohla zakryť istú prázdnotu v pohľade. A nakoniec sa rozhovorila, spomínala na všetko možné i nemožné, čo s Ferom zažili. Posedenie bolo skôr jej monológom, kde som počúval a nereagoval. Akosi mi došlo, že sa potrebuje vyrozprávať a naopak vôbec nepotrebuje, aby som odpovedal, alebo akokoľvek inak reagoval. Keď skončila so spomienkami, v rozpakoch sa na mňa pozrela … prepáč, asi ťa nudím … nie, len som akosi nevedel, čo jej mám povedať, alebo čo mám vôbec urobiť. A tak som radšej nerobil nič … kedysi mi niekto povedal, že horší variant, než iniciatívny blbec – neexistuje. A tým som rozhodne nechcel byť.

Ľudia robia vo zvláštnych situáciách čudné rozhodnutia. Niekto sa v smútku opije, iný sa uzavrie do seba … a ďalší si naivne myslí, že sa dá zabudnúť aj tak, ak nahradí chýbajúci diel skladačky – iným. Čo z toho urobila exkolegyňa, neviem a nemal som ani odvahu, ani drzosť, aby som sa na to opýtal. No nech to bolo čokoľvek, rozhodne to rýchlo oľutovala. Pripadalo mi to, akoby chcela vrátiť dávno vyprchaný zážitok z krásnej spomienky, a nasledovalo kruté prebudenie do reality.

Káva sa dopila … účet zaplatil … a naše cesty sa opäť rozišli. Ona jedným smerom, ja druhým …

V hlave mi vírilo množstvo otázok. Ako jednoducho dostane človek od života množstvo faciek v priebehu krátkeho času, minút, hodín či jedného dňa. Ako sa slovo – nikdy – veľmi ľahko otočí proti tomu, kto ho vyriekol. A ako ľahko môže človek oľutovať to, čo nepovedal. Ako rýchlo môže pochopiť … kto mu nechýbal, môže mu zrazu chýbať pri každom ďalšom kroku životom. Len už nemôže na tom nič zmeniť.

Ako rýchlo sa stane zo sebavedomého a úspešného človeka kôpka nešťastia v čiernom habite, spadne maska a ostane len to, čo naozaj má ostať … ostane len tá podstata, bez pozlátka a možno práve to, čo naozaj robí človeka – človekom. Možno to pochopila aj ona, keď nastupovala do auta, ktoré by jej zosnulý Fero nikdy nemohol dať … možno to pochopila pri vstupovaní do domu, o ktorom by pri ňom nemohla ani len snívať … lenže práve vo chvíli, keď odišiel tam, odkiaľ sa nedá vrátiť, ona zrazu akosi pochopila, že

… čo jej dával ten človiečik bez perspektívy, pracujúci kdesi pri páse a žijúci v akomsi prenajatom byte, bolo oveľa cennejšie, ako všetko ostatné … a nikdy sa to nebude dať kúpiť … za žiadne statky sveta … a jej ostal – dom prázdnych ilúzií …

A už nikdy nebude môcť povedať, ako veľa stratila a ako málo … jej ostalo … keď odišiel ten, ktorý nemal nič a predsa mohol dať … veľa.

 

Chcete návrat vládnutia mantinelov ?

26.07.2026

Otázka, či chceme návrat vládnutia mantinelov, v skutočnosti smeruje k oveľa presnejšiemu problému: k tomu, či sme ochotní zveriť riadenie štátu sebastredným hlupákom. Tento výraz možno znie tvrdo, ale presne vystihuje typ ľudí, ktorí sa do verejného života dostávajú nie pre schopnosti, ale pre vlastné ego, túžbu po pozornosti a presvedčenie, že rozumejú [...]

Anatómia slepého komentátora

22.07.2026

Poznáte ten osobitý druh internetového (a bohužiaľ aj reálneho) hrdinu? Človek, ktorý uvidí titulok alebo krátky text, jeho mozog urobí rýchly šprint v protismere, kompletne odignoruje pointu, ale v srdci zacíti nepremožiteľné volanie divočiny: „Musím k tomuto napísať svoj NÁZOR!“ Tu je malé zamyslenie nad týmto úkazom moderna: Je to vlastne fascinačný [...]

Dinosauria pomsta: Prečo nás dvojeurová sliepka dokáže pripraviť o dôstojnosť

21.07.2026

Keď sa zamyslíte nad evolúciou, musíte uznať, že príroda má zvrátený zmysel pre humor. Vedci tvrdia, že vtáky sú priamymi potomkami dinosaurov. Kým pri pohľade na holuba na stanici tomu len ťažko veríte, v momente, keď sa k vám na vidieckom dvore začne s roztiahnutými krídlami a zníženým podvozkom blížiť nahnevaný kohút, teória o T-Rexovi zrazu dáva dokonalý [...]

cudzinec

Kto sa nepoučí z vlastnej minulosti,je nútený si ju opakovať.Budúcu koalíciu volili tí,ktorí dali moc do rúk šialencov a hlupákov vo voľbách 2020.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,466
Celková čítanosť: 10685176x
Priemerná čítanosť článkov: 4333x

Autor blogu

Archív