O Slovensku

S prvou partnerkou som prežil šesť rokov. Viac sa nedalo, rozdelila nás choroba, ktorá nepoznala zľutovanie a od začiatku zasahovala do nášho spoločného žvota. Vedeli sme, že nikdy nebudeme mať spoločné deti, vedeli sme aj to, že náš spoločný čas sa môže skončiť v ktorejkoľvek minúte či sekunde a je vymedzený, hoci sme nepoznali – čas konca. Ten sme spoznali až vtedy, ako koniec naozaj prišiel. Avšak – napriek všetkému sme sa necítili menejcenní. Boli sme len iní, ako tí ostatní a viac sme si vážili spoločné chvíle.

Rodina je základným kameňom štátu. Bez rodiny nie je žiadna budúcnosť štátu. Na rodinu nepotrebuje papier nikto, a kto ho potrebuje – tomu zase určite nejde o rodinu. V nejedných ústach sa často objaví tvrdenie – chceme byť normálna a plnohodnotná rodina. Naozaj ? Rodina má totiž pevne definované pozície otca, matky, detí, či iných príbuzných. Každý je nejakým kamienkom, ktorý presne zapadá do mozaiky a pokiaľ chýba, rodina nie je kompletná. A tiež sa to niekde prejaví. Hoci tomu mnohí neveria, neraz sa to prejaví v dospelosti detí.

Niekto v záujme LGBTI argumentuje, že je množstvo detí, ktoré nemajú rodinu a aj tie si zaslúžia lásku, oporu a pocit domova – rodinu. Súhlasím – zaslúžia. Nezaslúžia si však, aby boli prostriedkom k uspokojeniu pocitov menejcennosti u ľudí, ktorí nevedia v ytvoriť bežnú rodinu. Pretože v živote dcéry prídu chvíle, kedy vie pomôcť len matka ….. a v živote syna zase chvíle, kedy vie pomôcť len otec. Poznajú to najmä tie deti, ktoré majú len jedného z rodičov a ocitnú sa v takej situácii. A týchto chvíľ je v živote dieťaťa množstvo.

Chceli sme s bývalou partnerkou deti ? Chceli, a nevadilo by nám ani to, ak by neboli naše spoločné. Ale boli sme si vedomí toho, že prípadná adopcia by bola hazardom, ktorý by ohrozil hlavne samotné deti. Nevedeli sme totiž zaručiť, že majú vôbec nejakú šancu na život v harmonickej rodine do času dovršenia dospelosti. Nevedeli sme zaručiť ani predpoklad, že vo chvíli, ktorá si bude žiadať pomoc otca či matky, budú mať vôbec šancu na takú pomoc. A tak sme sa akéhokoľvek plánu osvojenia detí radšej vzdali. V ich záujme, ktorý nebol v súlade s našou túžbou.

Niekto povie – prečo ste k párom s inašou orientáciou takí netolerantní ? Prečo im nedoprajete naplnenie pocitu šťastia ? Ale nikto sa neopýta, nikto sa nezaujíma, aké pocity budú mať samotné deti. Každý sa k tomu stavia len zo svojho sebeckého hľadiska, má plné ústa lásky, ktorú by chcel rozdávať plnými priehrštiami, ale nezaujíma sa, či deti stoja o tento druh lásky, či je to naplnenie ich predstavy o opätovnom získaní vlastnej rodiny. Nikto sa nezaujíma, aké následky to môže mať do budúcnosti.

Všetci sa oháňajú štúdiami. Lenže – naozaj veríte, že dieťa alebo dospelý jedinec budú otvorene hovoriť cudzím osobám o svojich pocitoch v detstve ? Skúste sa opýtať detských psychologov a psychiatrov, koľko problémov zažijú pri snahe o zblíženie s dieťaťom a získanie jeho pocitov. Ako sa musia často prebíjať pralesom mlčania, jednoslovných odpovedí, poloprávd a zvláštnych pocitov … a doslova veštiť, čo dieťa cíti. Nad tým sa zamyslite.

Spomienky ostávajú a prejavia sa na budúcom živote. Aj mne ostali spomienky na dávnu životnú partnerku, chvíle, ktoré sme spolu strávili. Plány, o ktorých sme vedeli, že sa nikdy nenaplnia. A predsa – naplnili sa inak. S niekým iným … nie sú stelesnené v mojich deťoch, ale človeku, ktorý prišiel do rodiny nenápadne, nečakane – hoci v nej vlastne roky bol. Niekom, kto si vyžaduje každodennú pozornosť, nikdy nekončiacu … človeku, o ktorom mi jeden inakší pár povedal, že tak si život nepredstavuje … ale vôbec nebolo jeho konštatovanie výnimkou, hovorili to aj tie bežné páry. Denne, týždenne … každú minútu či každú hodinu nám hovoria, aby sme nebojovali a zverili človeka do rúk odborníkov, lebo oni by to nedokázali. V nejednej chvíli je nám do plaču, nevieme, čo máme robiť, ale dali sme sa na boj a tak bojujeme … aby niekto iný mal aspoň chvíľkový pocit šťastia, rodiny a pokoja. O tom je naozajstná rodina … nedá sa to vybojovať zákonom, ani demonštráciami na námestiach či plamennými slovami na televíznych obrazovkách, alebo stránkach novín.

Nevieme, čo nás čaká a neminie … lebo nikto nevie presne vysvetliť a predvídať, čo sa raz stane, ak vám povedia –

……………………………. váš príbuzný a milovaný je autista …………………………..

Vtedy zistíte, či ste alebo nie ste – rodina. A odpovede vám nebude dávať zákon … či spoločenské normy.