O Slovensku

Funkčné obdobie amerického prezidenta B. Obamu sa pomaly chýli ku koncu. Dnes už je jasné, že jeho voľba bola marketingovým ťahom, zameraným na uspokojenie voliča, sklamaného z politiky G.Busha. A hlavne na upokojenie nálad na starom kontinente, kde neraz otvorene zaznievalo, že G.Bush je vojnový zločinec, a mal by stáť pred súdom pre vojnové zločiny.

Dve funkčné obdobia B. Obamu dokonale zlegalizovali to, čo prijímala verejnosť počas funkčného obdobia jeho predchodcu s pobúrením. Zatvorenie Guantanáma sa nekonalo, mlynský kameň v podobe zajatcov bez práv hodila Obamova administratíva na plecia spojencov pod zámienkou, že ide o bezpečnosť. “ Obdarované “ krajiny tak akceptovali to, čo americký Kongres odmietol. Pobyt údajných teroristov na vlastnom území. Ani opustenie Afganistanu neprebehlo podľa sľubov B. Obamu, a došlo k nemu v čase, keď už bolo jasné, že USA so spojencami idú v šľapajach britskej monarchie a niekdajšieho ZSSR – a vojnu s mudžahedínmi prehrali. Napokon, čo môže niekto stratiť v trvale zničenej krajine, akou je Afganistan ? Nič … ak teda máme na mysli Afgancov. Ale votrelci tam stratia vždy veľa – minimálne gloriolu neporaziteľnosti a nezastaviteľnej vojenskej sily.

Odpočúvanie vrcholných politikov spojencov bolo len posledným kamienkom, ktorý dotvoril špinavú mozaiku. Nepomohlo ani označenie Snowdena za zločinca a zradcu, nepomohla ani ponížená rétorika európskych spojencov, podstata americkej politiky bola naplno odhalená – nepriateľom je každý, kto môže ohroziť naplnenie cieľov vplyvných ľudí z Wall Street. Iba blázon totiž verí, že akýkoľvek americký prezident vrátane B. Obamu realizuje politiku podľa vlastných predstáv.

Naopak, potichu sa začali realizovať plány na lepšiu kontrolu verejnosti, v podstate by sme ich mohli označiť za plány, vedúce k vzniku novej diktatúry – tentoraz vo svetovom meradle. V každej krajine sa pomaly začali rozrastať bezpečnostné zložky, a vytvárať nové. Plošné odpočúvanie nie je len nelegálne používaným nástrojom americkej administratívy, ale aj vhodným prostriedkom pre jej kritikov. Monitoruje sa prakticky celá elektronická komunikácia, a rozpor tohoto kroku s právnymi normami sa vždy ospravedlní okrídlenou vetou – všetko v mene národnej bezpečnosti. Kamery v uliciach, rôzne bezpečnostné prvky v osobných dokladoch, vytváranie a prepájanie rôznych databáz, kde v zmätku pravidiel a postupov už nikto nezaručí, že tieto zdroje niekto nezneužije pre vlastné ciele. Napokon, už za čias vízovej povinnosti do USA sa mnohí museli diviť, ak vo svojej žiadosti niečo prifarbili, zatajili alebo rovno zaklamali, že to nepomohlo – vízum obvykle nedostali, a neraz zistili, že inštitúcie cieľovej krajiny vedia o nich aj veci, ktoré mali ostať – doma. Napríklad stav ich osobného bankového účtu.

Sloboda sa nenosí … navonok sa síce zdanlivo vytvorila sloboda pohybu, či názoru … ale v skutočnosti to funguje inak. Hranice boli zrušené v rámci Schengenu, lebo súčasné technológie umožňujú kontrolovať pohyb všetkých a všetkého prakticky neobmedzene. Stačí, že máte mobilný telefón, e-mailovú adresu, pripojenie k internetu … a kto chce, ten sa dozvie. Pokiaľ má na to prostriedky. Všetko sa vytvára na základe tvrdenia, že to prospeje – občanovi, daňovému poplatníkovi, klientovi a podobne. Skoro všade a pri všetkom sa podpisuje súhlas s použitím osobných údajov, ale skoro nikde nenájdete opis toho, čo všetko pod tým príslušná inštitúcia chápe.

Aj na malom Slovensku občas vidieť náznaky diktátorských praktík. Napríklad vzájomná kontrola hlasovacích lístkov v parlamente, ktorá má zaručiť, že nikto nebude hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia – ale v súlade so záujmami strany … či vlády. Má zaručiť, že ak sa objaví hnilé jablko (teda “ idiot „, ktorý koná v záujme voličov), bude okamžite identifikované a neutralizované. Najprv dohovorom, a ak to nepomôže – tak diskreditáciou a následným upadnutím do zabudnutia po skončení mandátu. To, čo volič pokladá za politický kabaret, je v skutočnosti dôsledne premyslenou hrou s presne stanovenými pravidlami. Kto pláva proti prúdu, sa síce neutopí, ale ocitne na plytčine.

Smutné je, že pred tým zatvárame oči a týmto postupom otvorene tlieskame, alebo mlčíme. Pomaličky sa pod rôznymi zámienkami filtruje napríklad obsah internetu a diskusií … a zďaleka to nie sú len vulgarizmy, ktorým sa snažia prevádzkovatelia brániť. Často sa stane, že pod nepríjemnou témou sa diskusia neotvorí vôbec (overená praktika SME), alebo je moderovaná (nevhodné príspevky sa rovno nezverejnia), prípadne sa rýchlo ukončí – ak sú príspevky príliš adresné a sekajú do živého.

Ironicky by sa dalo povedať, že v mene slobody a demokracie sme sa vzdali – slobody a demokracie. Je to však smiech cez slzy. Zdanlivo komicky pôsobia aj diskusné účasti rôznych “ občanov „, ktorí dookola papagájujú pri každej téme (aj nesúvisiacej s ich tvrdením) obohranú pesničku našich politikov … pokiaľ ich však vyzvete, aby teda hodili do placu nejakú vlastnú myšlienku či tvorbu, obvykle šikovne uskočia … a vyhovoria sa napríklad, že na to nemajú čas (hoci sedia prakticky non-stop pri diskusiách), alebo to nepotrebujú (ale propagovať bludy pod blogmi iných potrebujú priam zúfalo) … či nie sú grafomani, ako trebárs – ja.

Grafoman je dnes každý, kto nemlčí pri tom, čo sa deje v tejto krajine, na tomto kontinente. Nepriateľ je každý, kto nesúhlasí s politikou spoločného kurína, kde vedúci (často samozvaný) kohút sa snaží paktovať s číhajúcim vlkom za dvierkami, hoci ten pri každom otvorení verají požiera všetko, čo sa dostane do jeho blízkosti. A blázni v bezpečí kurína pri požieraní svojich blízkych tlieskajú, lebo sami prežili … akoby si neuvedomovali, že raz prídu na rad aj oni sami. Beštia sa totiž nezastaví … a žerie, kým vidí.

Čo môžeme robiť ? Zdanlivo nič, a predsa veľa. Napríklad ignorovať v diskusiách tých, čo nám spievajú, že hovno v celofáne je – smotana. Nedovoliť, aby nás okrádali o slobodu poznania vyvolávaním negatívnych emócií. Nemlčať pri praktikách, ktoré priamo zasahujú do našich životov. Nedovoliť, aby z nás niekto v mene vlastných cieľov robil stádo – napríklad tvrdením, že voľba menšieho zla je lepšou cestou. Zlo je vždy len zlom … bez ohľadu na to, aké veľké je.

Vláda sa už stihla vyjadriť, že je nespokojná s národom, a ak národ nezmení svoj prístup, bude nútená ho – vymeniť.

Oveľa jednoduchšie je – vymeniť vládu. Štvrťstoročie tolerujeme, že klamári nás chlácholia sľubmi – raz vraj prestanú klamať a budú konečne konať v prospech národa, ktorý im dal moc. Ak sa však pozrieme na Ukrajinu, vidíme jasne – ak volič volí tak, ako si niekto predstavuje – mocní na neho kašlú, veselo ho klamú a okrádajú. A ak náhodou nevolí tak, ako si mocní predstavujú, argumentuje sa – pendrekom. V mene pochopenia, že musí prejaviť isté nadšenie nad tým, ako je klamaný a okrádaný.

Sto miliónov eur nie je dôvodom na konkurz a exekúciu …

Neviem však pochopiť, prečo je dôvodom na exekúciu – sto eur … tisíce nešťastných ľudí končia v exekúciách, lebo majú nejaký – doslova smiešny – dlh voči nejakej inštitúcii, či už štátnej alebo verejnej správy.

Ktosi povedal, že veľkú horu klamstiev a krívd si nikto nevšíma, lebo zapadne do prostredia. Ale každý si všimne, ak zakopne – na osamelom kamienku.