O Slovensku

V Bruseli majú poplach najvyššieho stupňa. Ako sa ukázalo, nová grécka vláda zatiaľ nemieni splácať dlhy, ktoré boli spôsobené nezodpovednými politikmi a špekuláciami bankárov. V zásade sa dá povedať, že pyramídová hra na spôsob slovenského Horizontu a BMG Investu Bruselu nevyšla. Presnejšie – nevyšla snaha o odškodnenie špekulantov a podvodníkov zo spoločného vrecka. Tak, ako na Slovensku neuspeli veritelia nebankoviek, dá sa očakávať, že nielen v Grécku neuspejú podvodníci s bielymi goliermi – bankári. Napokon – svojho času ukázal funkčný príklad postupu zdanlivo bezvýznamný Island.

Pripomeňme si udalosti na Islande, z ktorých sa nepoučila slovenská vláda. 6. októbra 2008  prijal islandský parlament rozhodnutie, že v prípade potreby môže prevziať kontrolu nad krachujúcimi bankami hlavný dozorný orgán krajiny – FME. Ten svoju novú právomoc využil hneď na druhý deň, a prevzal kontrolu nad tromi bankami, ktoré boli najviac ohrozené.

Čo tomuto rozhodnutiu islandského parlamentu predchádzalo ? Stručne povedané – panika na bankovom trhu, a hromadné sťahovanie kapitálu z ohrozených bánk do zahraničia. Týkalo sa to najmä britských investorov, ktorí začali sťahovať svoj kapitál.

Po oznámení islandskej centrálnej banky, že rozhodne nemieni investovať peniaze daňových poplatníkov na záchranu pochybných bankových obchodov, sa strhla nevídaná lavína podivných opatrení.  Britská vláda zmrazila všetky aktíva internetovej odnože Landsbanki (s názvom Icesave) na základe – Anti-terrorism, Crime and Security Act 2001. Už z názvu uplatnenej právnej normy všeličo vyplýva.

Nasledovala diplomatická vojna medzi Islandom a Veľkou Britániou či Holandskom, ktoré trvali na splatení záväzkov komerčných bánk, a to štátnou pokladňou. Padla vláda, ktorá tento prísľub dala, prišli dve referendá, ktoré splácanie dlhov z verejných prostriedkov odmietli. Nakoniec sa dostala k moci socialistická vláda, ktorá nechala skrachovať komerčné banky a vývoj išiel svojou cestou.

Len na okraj, celému cirkusu predchádzalo niečo podobné, ako na Slovensku – banky prešli do súkromného vlastníctva, a Island nad nimi stratil kontrolu. Nasledovalo obdobie zdanlivého rozmachu bánk, ktoré na jednej strane rástli, ale na druhej strane si museli čoraz viac požičiavať, čo bolo spojené s praktikami, podobnými tým, ktoré sme zažili u slovenských nebankoviek – prísľuby vysokých úrokov a podobne. Tesne pred krachom ponúkali islandské banky úroky vo výške 15%.

Príklad Islandu (hoci nakoniec nebol za krízu nikto potrestaný, a padlo len jedno symbolické rozhodnutie súdu a podiele viny bývalého premiéra na krachu bánk) je zaujímavý z viacerých dôvodov.

1. Veľká Británia a Holandsko požadovali od islandskej vlády, aby splatila dlhy komerčných bánk z verejných zdrojov, pričom nevyvinuli žiadne úsilie, ktoré by viedlo k odhaleniu skutočných vinníkov úpadku bánk
2. Médiá prakticky bez výnimky manipulovali s verejnou mienkou tak, aby na Islande vznikol pred referendami (ale aj po nich) dojem, že spôsob splatenia dlhov komerčných bánk, ktorý navrhovali Veľká Británia a Holandsko, je jedinou – správnou cestou.
3. Nepokoje na Islande viedli k niečomu neuveriteľnému . obyvatelia krajiny si zvolili 25-členný výbor, ktorý mal členov z rôznych profesií a vypracoval návrh novej islandskej ústavy, ktorá mala o.i. oklieštiť právomoci politikov. A hoci tento projekt nakoniec neviedol k úspechu, jasne ukázal, čoho sa politické elity najviac boja – zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

Nie je isté, akou cestou sa bude uberať Grécko s novou vládou. Islandská kríza však jasne ukázala, že nielen Brusel, ale aj predstavitelia členských vlád únie sa v prípade problémov neštítia použitia akýchkoľvek prostriedkov, aby dosiahli svoje ciele. A hlavne – aby sa vyhli akejkoľvek zodpovednosti. Repertoár “ demokratických “ nástrojov je skutočne široký – od politického vydierania cez zmrazovanie aktív krajiny v zahraničí, až po úmyselnú mediálnu manipuláciu s verejnou mienkou.

Svoje skúsenosti má v tomto smere aj Slovensko. Pre euroval musela padnúť vláda (a existuje dostatok podozrení, že všetky politické strany vtedajšieho parlamentu s výnimkou SaS konali koordinovane, aby došlo k jeho schváleniu za každú cenu), čerpanie eurofondov je nastavené tak, aby žiadna vláda nemohls konať v rozpore s predstavami Bruselu. Určite to nie je náhodným javom, že nielen na Slovensku sú terčom kritiky a dôsledného prešetrovania hlavne rôzne sociálne projekty (bez ohľadu na fakt, že mnohí realizátori majú skutočne špinavé paprče), pretože v politických kuloároch sa aktéri netaja ideo, že najľahšie sa ovláda chudobný národ, pretože kvôli každodennému boju o prežitie nemá čas na sledovanie zlodejín politikov.

Bruselský obojok sa prejavil nielen v otázke Islandu, či Slovenska a eurovalu. Prejavil sa napríklad aj v otázke odmietnutej európskej ústavy, keď po odmietnutí v niektorých členských krajinách sa zmenilo meno tohoto dokumentu, ale obsah ostal rovnaký. A opätovne sa hlasovalo o tom, čo už raz bolo – odmietnuté.

Nemusí sa nám to páčiť, ale podpisom členstva v EÚ sme vlastne podpísali vstup do európskeho koncentračného tábora národov. Miesta, kde sa o demokracii, slobode, práve národov na sebaurčenie a iných ideách len hovorí. Miesta, kde si presadzuje svoje záujmy úzka elita, a neexistuje možnosť odmietnutia jej požiadaviek.

Základom pre naplnenie cieľov Bruselu je korupcia a mediálna manipulácia. Ak má niekto neprijateľné návrhy a veľkú podporu voličov, rieši sa problém typicky mafiánskymi spôsobmi, známymi u sicílskej mafie – dôjde k jeho povýšeniu a nominácii na post, kde bude neškodný. A problém je vyriešený. Dokonca aj verejnosť je presvedčená o tom, že Brusel vie oceniť aj prácu kritika, lebo došlo k zvereniu dôležitého postu a jeho obsadeniu práve kritikom. Lenže – nikto nevidí, že cieľom tejto “ odmeny “ je len odstavenie kritika na vedľajšiu koľaj.

Médiá a tak často pretriasaná povinnosť novinára šíriť pravdu vo svete, plnom klamstiev ? Nedajte sa vysmiať, však prostitútka ide s každým, jedinou otázkou je – cena za jej služby.