O Slovensku

Ak by sa niekto opýtal, či by som chcel návrat socializmu, moja odpoveď by bola jasná – nie, nechcel. Ale na druhej strane nemôžem poprieť, že v tej zabudnutej dobe sme boli ľuďmi oveľa viac, ako za posledných dvadsaťštyri rokov. A to ma nielen mrzí, ale mi to aj prekáža. Kdesi vnútri som veril počas prvého roka – 1990 – v lepšiu budúcnosť. Nestalo sa, a v podstate som na tom úplne rovnako, ako generácie 1948 – 1968 , ktorým sľubovali, že ich deti sa budú mať lepšie. Nemáme a naše deti sa nebudú mať lepšie. Nie, pokiaľ nepriznáme, že každá doba má svoje nedostatky, ale aj klady. Nie, ak nezačneme pracovať na tom, aby náš hlas počúvali tí, ktorých živíme. Nie, ak ich neprinútime, aby rešpektovali naše záujmy, lebo berú naše peniaze a teda sú našimi – zamestnancami, nie vládcami.

Sloboda … pre každého môže toto slovo znamenať niečo iné. Lenže, je človek slobodný, ak nemá čo jesť, je bez práce, chorý, bezdomovec, alebo denne sa trasie o to, čo bude jesť ? Denne žije v strachu, či bude vedieť nakŕmiť svoje deti, či nepríde o prácu, alebo pracuje aj počas choroby a ohrozuje svoje zdravie, aby neprišiel o zdroj živobytia ? Zaujíma ho vtedy, že môže slobodne cestovať, či hovoriť hocičo, čo mu príde na myseľ ? Myslím, že taký človek nie je o nič slobodnejší, ako bol za diktatúry štátostrany, ba je na tom oveľa horšie.

Málokto si to uvedomuje, ale diktátor (či osoba alebo skupina osôb) je oveľa viac závislý na spokojnosti ľudí, ako tzv. demokratická vláda. Diktátor musí mať mocenskú pozíciu, ale armáda či iné represívne zložky mu na udržanie postavenia nestačia. Potrebuje vytvoriť u ľudí presvedčenie, že za jeho vlády sa majú dobre. Potrebuje vytvoriť dojem záujmu o ich osudy. (určite to nie je náhodne podobné politike niektorých postkomunistických politikov, transformovaných do tzv. liberálnych strán, či sociálnodemokratických spolkov) Ak skúsi vládnuť výhradne za pomoci biča, je len otázkou času, kedy padne. Naopak, demokratické vládnutie je založené na väzbách medzi politikmi a podnikateľským sektorom, kde názor bežného človeka je prípustný, ale rovnako ho dokáže vládnuci subjekt pokojne ignorovať, a to aj v prípade, že je pravdivý. A to, či máme demokraciu, by sme zistili až vo chvíli, keď by vyšli do ulíc státisíce ľudí protestovať proti tomu, že sú vo vlastnej krajine okrádaní, zotročení a ponižovaní v mene cudzích ziskov. Potom by sme zistili, ako by to skončilo – či zmenou, alebo nasadením represívnych zložiek proti demonštrantom. Na Slovensku by som čakal skôr to druhé.

Mám množstvo známych, ktorí denne pracujú desať-dvanásť ba i viac hodín. Často aj šesť dní v týždni, a napriek tomu sotva uživia vlastné rodiny. Sú slobodní ? Alebo slobodnejší oproti minulej ére ? Pochybujem. Väčšina z nich pracovala tvrdo a poctivo aj za minulej éry, ale na zaistenie rodiny im stačilo odpracovať bežných osem hodín (skúste si nájsť, kedy ľudia bojovali za osemhodinový pracovný čas), a potom mali čas na výchovu detí,oddych s manželom/manželkou … dokázali ísť na dovolenky,hoci len do „spriatelených“ krajín, alebo doma. V prípade potreby liečili choroby, chodili na liečenia. A dnes ? Sotva prežívajú, neraz za cenu vlastného zdravia, deti vychováva ulica či internet, lebo rodičia nemajú čas a čo je najhoršie – napriek tvrdej práci nemajú často na potreby detí ani peniaze. Zlepšilo sa ich postavenie oproti životu v diktatúre štátostrany ? Vôbec nie, práve naopak – zhoršilo.

Nemôžeme a nemali by sme zatvárať oči pred skutočnosťou. A rovnako by sme sa nemali nechávať manipulovať nadávkami na minulú éru, a už vôbec nie vtedy, keď sa kritickým pohľadom na túto éru prezentujú fluktuanti, alkoholici či ľudia, ktorí tu po roku 1990 kradli, klamali a vyhýbali sa práci. Skúsme si spomenúť na výroky tých, čo dnes sedia desiatky rokov v rôznych funkciách, ako kričali, že nechcú vládu gerontokracie. Dnes robia presne to isté – zubami, nechtami sa držia akejkoľvek funkcie, len nech nemusia robiť. A ak hovoria o šetrení, vždy takým spôsobom, aby sa netýkalo tých, čo o ňom hovoria – stačí si spomenúť na valorizácie platov, ktoré sa odmietali všade, okrem valorizácií platov vládnucej verchušky. Tam treba držať úroveň. Za každých okolností.

A na záver ešte jedna spomienka – začiatkom 90.rokov všetci svorne tárali o reforme komunistického školstva, odstránení vzdelávania s ideologickým podtónom a podobne. Výsledkom sú deti bez učebníc, školstvo bez jasnej vízie a žalostné znalosti absolventov. Mnohí neovládajú ani základy gramatiky rodného jazyka Podobne to dopadlo aj v športe, kultúre a iných oblastiach. Nemalo by nás desiť, že najviac úspechov dosiahli odchádzajúce generácie vychované starým systémom socializmu, a po nich skoro všade prichádza úpadok ?

Ak vyperiete bielu košeľu v pracom prachu z reklamy, a budú na nej fľaky, zodpovedá to slovám z reklamy ? Myslím, že druhý raz ho nekúpite. Tak skúsme nekupovať stále rovnaké lži, ktorými nás zaplavujú ľudia, túžiaci po ľahkom a „bezprácnom“ prospechu. Myslime vlastnou hlavou … a porovnávajme. Hľadajme pravdu a buďme k sebe úprimní.