O Slovensku

Priznám sa, posledné týždne sa skvele bavím. Zúrivé reakcie prostitútok na obsah môjho blogu jasne svedčia o pravdivosti slov niekdajšieho amerického ministra zahraničia H.Kissingera, ktorý povedal

Hnusila sa mi studená vojna, hnusil sa mi komunizmus … nič sa však nevyrovná zhnuseniu, ktoré pociťujem vo chvíľach, keď vidím, koho dnešní predstavitelia našej krajiny nazývajú spojencami a keď vidím, kde skončili naše snahy o iný, lepší svet

Prostitúti zúrivo štekajú, čo dokazuje, že dnešná kríza je oveľa hlbšia, než sa navonok priznáva. To nie je finančná kríza, to nie je hospodárska kríza – to je kríza hodnôt, kríza morálky, to je svet pokrivených zrkadiel, v ktorom nám mocní tvrdia, že náš svet je oveľa krajší, ako sa nám zdá. Prostitúti štekajú, pretože v minulom režime stáli na okraji spoločnosti, mimo zákona a museli robiť to, čo sa im najviac hnusilo – pracovať.

V dnešnej dobe sa prostitúti dokonale vidia – najprv si nakradli, a potom si sladko bahnia v luxuse, ktorý získali zničením životov iných. Preto sa tak trasú pred spomienkami na minulosť. Preto sa tak boja, že niekto vystaví účet a prinúti ich, aby za svoje zločiny zaplatili. Boja sa, že sa opäť stanú tým, čím vždy aj boli – bezvýznamnými nulami, ktoré ignorovalo nielen okolie, ale často aj vlastné rodiny. Ich nenávisť pochádza zo strachu … strachu z trestu, ktorý ich dostihne bez ohľadu na to, čo povedia, alebo čo ukradnú. Pretože hoci sa hovorí, že lož obehne polovicu sveta, kým sa pravda obuje … v cieli nakoniec víťazí aj tak pravda.

Poznáte ich ľahko … tých prostitútov. Majú plné ústa Boha a viery, ale ich nenávisť sa prejavuje v každej reakcii. Majú plné ústa slobody a demokracie, ale zakázali by všetko, čo je iné, ako ich predstavy. Hovoria o ľuďoch … ale všimnú si ich len vtedy, keď šlapú po nich. Hovoria o slobode, ale tlieskajú každému opatreniu, ktoré ju obmedzuje. Hovoria o mieri, ale volajú po vojne proti každému, kto má iné predstavy o živote, ako oni. 

Napriek tomu, ja údajný komunista, žiadam, aby ste im odpustili a dopriali to, po čom tak túžia … čo tak chvália a ospevujú. Žiadam a prosím, aby ste ich neväznili a dokonca ani nesúdili, ale len dali ten najcennejší dar – dar práce a poctivosti. Doprajte im to, po čom tak túžia a to, čo tak obdivujú – dvanásťhodinové denné smeny päť dní v týždni, osemhodinovú smenu v sobotu, bývanie na ubytovni, minimálne päťsto kilometrov od rodiny (však za prácou treba cestovať), za minimálnu mzdu, bez dovoleniek, bez príplatkov za nadčasy … dajte im to šťastie, ktoré im tak veľmi chýba a ukážte im, že – nie sme ako oni a – máme holé ruce (hoci mnohí by radšej mali – hole v ruce)

Ukážme im, že sme ľudia … a máme ich za ľudí. Doprajme im bohatstvo, získané poctivou prácou v pote tváre a únave tela. Však sú to naši priatelia … naši priaznivci. Nech už sa volajú akokoľvek – nech už používajú akékoľvek prezývky. Pri svojej inteligencii ľahko pochopia, že náš dar – poctivá práca – je pre nich najväčším darom, aký kedy dostali. A budú nás blahorečiť …