O Slovensku

Nedávno som sa rozprával s jedným aktivistom za práva menšín. Posťažoval si, že sme dosť netolerantným národom, ktorý by chcel mnohé problémy riešiť razantne a bezohľadne – napríklad likvidáciu osád bez náhrady pre osadníkov. Keď som sa ho spýtal, prečo v jeho krajine platí zákon, ktorý umožňuje streľbu majiteľa pozemku po nežiadúcom návštevníkovi, len zmĺkol a nevedel, čo má povedať. Napriek tomu si však myslím, že by sme mali osadníkom pomôcť, ale tak, aby to bolo v súlade so záujmami nás všetkých, nielen osadníkov.

A tak som sa začal vŕtať v minulosti. Začal som hľadať, ako sa riešili otázky národov a etník, ktoré sa cítili nespokojné v rôznych štátnych útvaroch, pretože mali pocit, že im je upierané právo na sebaurčenie. Dá sa povedať, že skoro vo všetkých prípadoch dochádzalo k vzniku nových štátov po rôznych vojenských konfliktoch. Tak napríklad vzniklo bývalé Československo, Juhoslávia, ale aj napríklad Izrael. V jeho prípade sa dokonca rozhodovalo pridelením územia, ktoré patrilo inému štátu, čo dalo neskôr precedens aj pre vznik Kosova – druhého albánskeho štátu.

Slovensko je malá krajina, a skoro všetka pôda má nejakého vlastníka. Nedá sa nájsť riešenie, pri ktorom by boli všetci spokojní. Navyše mnohí majitelia pozemkov pod nelegálnymi osadami otvorene hovoria, že čas mlčania skončil, a nejeden z nich sa chce domáhať svojich práv aj súdnymi žalobami proti Slovenskej republike, keďže tá ich práva, vyplývajúce z platnej Ústavy – nechráni. Ako sa vymotať zo začarovaného kruhu ?

Riešenie tu je – môžeme sa odraziť z izraelského príkladu, len s tým rozdielom, že nebudeme siahať na cudzie územie. V dnešnom svete je na predaj skoro všetko – napríklad v Grécku sa rozmohol obchod s priľahlými ostrovmi. Niektoré sú aj pomerne veľké, pričom ceny sú vzhľadom na slovenské výdavky s osadníkmi prijateľné. Jedným z možných variantov je ostrov Nafsika, ktorý má bezmála päťsto hektárov. Cena je tiež prijateľná – necelých sedem miliónov eur.

Kto a čo by tým získal ? Osadníci by získali vlastné územie, ktoré by si mohli samostatne spravovať. Mohli by si budovať obydlia podľa vlastnej ľubovôle, sami by rozhodovali o svojom spôsobe života, riadili by svoje každodenné potreby . Nikto by do ich života nezasahoval, a nenarušoval by ich kultúru a zvyky. Spokojný by bol aj štát, pretože by zabránil rôznym extrémistom, aby si robili z osadníkov agendu, ktorá vyvoláva nežiadúce vášne. Upokojili by sa aj daňoví poplatníci, pretože za smiešny príspevok (cca 4 € na hlavu voličskej populácie) by ušetril štát miliardy, ktoré by mohli ísť do školstva, zdravotníctva či iných oblastí. Skončilo by neustále obviňovanie z rôznych prehreškov, napríklad podozrenia z rasizmu.

Má táto myšlienka aj nejaké chyby ? Má len jednu, avšak neprekonateľnú – žiadny z osadníkov by zrejme nešiel bývať na nejaký ostrov, a celý svet by nás v prípade oficiálneho predloženia podobného návrhu začal nálepkovať ako rasistov. Však osadnícka agenda vyhovuje všetkým – množstvu úradníkov, ktorí dostávajú výplaty za nič – lebo nič neriešia, množstvu rôznych humanitárnych organizácií, ktoré môžu cez túto agendu vydierať štát … a samozrejme aj osadníkom – však je také pohodlné, ísť na poštu a prevziať si sociálne dávky, nie ? Komu by sa chcelo loviť ryby pre každodennú obživu ….

A sme tam, kde sme boli predtým ….