O Slovensku

Ľuďmi sme boli … asi tak tri mesiace, teda presnejšie koncom roka 1989, a začiatkom nasledujúceho. Vtedy sme si ešte vedeli pomôcť, či sa vzájomne podporiť v ťažšej situácii, nevediac o tom, že oveľa ťažšie časy ešte len prídu. Ako sa však ukázalo, bol to len krátky záblesk ľudskosti, vyvolanej opojením so zmien, ktoré pripravili a riadili tí, ktorí boli údajne šikovnejší a zaslúžili si viac, než ostatní – zlodeji, klamári, špekulanti a hlavne – zradcovia národa, ochotní predať aj vlastnú matku do nevestinca, ak to niekto dobre zaplatí.

Veľmi rýchlo sme zahodili aj vlastný rozum, ktorý nám velil, aby sme sa zbavili sovietskych “ hostí “ v uniformách, a naveky pochopili to, čo chápali už národy v stredoveku – krajina, po ktorej šliape čižma cudzieho vojaka a rozkazujú cudzí páni, nikdy nebude slobodná. Osprosteli sme tak, že tí, čo hovorili o sovietskej okupácii, dnes súhlasia s tým, aby boli u nás opäť cudzie vojská, lebo sú to – spojenci. Neviem, ale to isté sa tvrdilo aj o tých Sovietoch, však sme vtedy boli členmi spoločnej aliancie … a dokonca sme si začali aj zakrývať oči pred pravdou. Napríklad tým, že nás prepadli aj iné vojská, alebo tým, že najviac horlili za “ internacionálnu pomoc “ v auguste 1968 predstavitelia NDR a Poľska, ktorí mali obavy, aby sa zmena pohľadu na spoločnosť a jej vývoj nepreniesla aj do ich krajín. Dnes sa spomienky účelovo vytesňujú a jediným vinníkom je – Rusko, hoci vtedy neexistovalo a bolo len súčasťou ZSSR, alebo Rusi, hoci rozhodnutie o invázii podpísal – Ukrajinec L.I.Brežnev.

Vrcholom našej neúcty voči krajine, ktorú by sme mali nazývať vlasťou, je postoj národa a jeho predstaviteľov k jej obrane a teda – bezpečnosti. Prenájom lietajúcich rakiev zo Švédska, ktoré vlastne nikdy neboli otestované v bojovej situácii, je len vrcholom ľadovca. Dorastajúce generácie priam pretekajú “ kriplami „, ktorí by pri obrane štátu boli užitoční asi tak, ako stanová plachta v hurikáne – mnohí by dostali infarkt, ak by skúsili prebehnúť po svojich kilometer, a to aj bez akejkoľvek záťaže. Spojencami nazývame ľudí, ktorí denne dávajú príkazy na vraždenie v krajinách, ktoré by možno ani nevedeli ukázať na mape. Nedávno som sa opýtal jedného z obhajcov cudzej vojenskej prítomnosti na Slovensku, či by si domov – k rodine a deťom – pozval napríklad známeho belgického pedofila M.Dutrouxa, alebo niektorého z našich známych mafiánskych šéfov. Vraj, či som sa zbláznil ? Nie, podľa mňa sa skôr zbláznil človek, ktorému na jednej strane vadia vrahovia, majúci na rukách krv niekoľkých obetí a na druhej strane podporuje ľudí, ktorí majú na rukách krv státisícov obetí … a ešte ich nazýva priateľmi a spojencami.

Morálny i duševný úpadok slovenskej spoločnosti je naozaj prekvapujúci, pretože máme bohatú históriu, a to aj napriek tomu, že sme dlhé stáročia žili pod vládou iných … niekedy mám pocit, že sa nevieme vymaniť z pozície večných sluhov cudzích záujmov. Akoby sme trpeli nedostatkom sebavedomia a viery vo vlastné schopnosti.

Keď sa pozorne pozriem na dnešný, oficiálny “ svetonázor „, cítim sa ako za čias detstva. Aj vtedy sa hovorilo, že inak to nejde … a už vôbec to nejde bez našich spriatelených krajín, lebo všade na nás číhajú nepriatelia. Dnes je to presne to isté, len vlajka vzoru sa zmenila – ale opäť tu máme dlhodobo reči, že bez našich tútorov by sme vo všetkom zaostávali, mali sa oveľa horšie … či iné blbosti.

Pripadám si ako v novodobej forme komunizmu, kde je myšlienka komunizmu (pre istotu) zakázaná, aby si ľudia nevšimli, že niektorí v komunizme – žijú. A dostávajú podľa svojich poztrieb, bez ohľadu na zásluhy a výsledky.

Zmenu videnia sveta vidieť v maličkostiach, ale dosť podstatných. Hodnotíme sa podľa majetku, vzdelania a postavenia. Ak niekto nemá vysokoškolský titul, je aj podľa médií akýsi – menejcenný. V každom prieskume sa spomína, koho by volili ľudia s akademickým vzdelaním, a koho volia ľudia s nižším vzdelaním, pričom sa nenápadne podsúva myšlienka, že je zle – lebo tí “ sprostejší “ volia nezmyselne. A nikomu nevadí, že tá údajná elita národa nevie spravovať ani majetok bez toho, aby nespôsobovala celému národu škody. Nikomu nevadí, že u mnohých titulovaných elitárov sú za ich vzdelaním pochybné záverečné práce, tituly im často udelia školy s veľmi pochybnou povesťou, ba máme aj “ géniov „, ktorí vedia zvládnuť vysokoškolské štúdium počas letných prázdnin.

Ktosi a kdesi spomínal, aký máme vlastne vzťah ku kultúre, to sa dá posúdiť podľa nášho mlčania pri záplave násilia, ktorým nás denne médiá masírujú – či už sú tlačené, alebo elektronické. Tvrdil, že 92% obrazového obsahu tvoria “ diela “ s násilnou tematikou, alebo stupídne, na kolene zbúchané nekonečné príbehy jednoduchých Márií na milióny spôsobov. Vyskúšal skupine detí a dospievajúcich počas letného tábora prenechať rozhodnutie o večernom programe, hlavne v prípade zlého počasia, kedy neboli možné vonkajšie aktivity … a nakoniec sa zdesil z výsledku. Deti a mládež pri televíznom programe výhradne volili programy s násilnou, doslova sadistickou tematikou. A tých pár čerešničiek, skutočných diel, ktoré naozaj stáli za spoznanie – jednoducho ignorovali, alebo sa z nich dokonca smiali, že to pozerajú len takí … menej … (nebudem opakovať to slovo)

Deti vedia presne, kto je Seagal, ale nič im nehovorí – Krútňava … hlavne, že sa dnes smejeme na Rusoch, ktorí idú investovať milióny do vlasteneckého vzdelávania národa. Deti vedia presne, čo je marihuana, ale športová aktivita (napríklad futbal) je pre ne doslova ohrozením zdravia a života v mnohých prípadoch. Školské práce na rôzne témy sa dnes úplne bežne opisujú z internetu … potom sa opýtate stredoškoláka, kto bol napríklad Ján Kostra alebo Andrej Sládkovič … a len nemo na vás pozerá. Nehovoriac o absurdnej požiadavke, aby skúsil niečo z ich diel citovať … vraj, na čo mi bude v živote takáto sprostosť … povedal jeden.

Kam smerujeme ? Kam môžeme asi smerovať, keď nevieme diskutovať ani k témam, ktoré sa verejne objavia v rôznych blogoch a diskusiách.Nedávno mi spomínal jeden z prevádzkovateľov istého blogového portálu, že je doslova zdesený z toho, čo ľudia dokážu napísať. Nielen po obsahovej, ale aj gramatickej stránke. Chvália sa, koľko cudzích jazykov ovládajú, ale urazia sa pri upozornení, že neovládajú ten najdôležitejší – vlastný, materinský. V diskusiách odhadoval prevádzkovateľ, že maximálne 10% príspevkov je k danej téme, a zbytok skôr pôsobí ako výsledok úvah – duševne postihnutého človeka. Mnohí podľa neho chodia len cielene provokovať, urážať … denne jeho administrátori zmažú okolo dvoch-troch tisíc príspevkov … a ako priznal, už dávno mažú len vulgárne príspevky, na kontrolu ostatných pravidiel jednoducho nie je čas …

Zhrnuté a podčiarknuté – akosi sme prestali byť ľudia, prestali sme bojovať za to, aby sme ľuďmi boli. Stačí nám akési pozlátko, napríklad vo forme relácií ako Smotánka, kde nám niekto na podnose predhodí, kto a s kým je v jednej posteli, kto sa viac či menej vyzliekol … naozaj nám stačí takáto duševná plytčina ? Skúste si spomenúť na svojich starých rodičov, čo by vám povedali, keby ste pred nimi obdivovali alkoholika, narkomana, či prostitútku, chváliacu sa, koľkože chlapov oddychovalo medzi jej stehnami ?