O Slovensku

Kedysi som išiel do jednej škôlky, už si nepamätám, z akého dôvodu, či sme tam mali nejakú prácu, alebo niečo iné. Ale dodnes si pamätám jedno – skriňu, na ktorej boli nalepené dva plagáty v životnej veľkosti – na jednom bol V.Mečiar a na druhom I.Gašparovič. Nikto vtedy ešte netušil, ako sa ich cesty rozdelia, ale povedať osadenstvu škôlky akékoľvek kritické slovo na týchto dvoch politikov znamenalo riskovať – úraz.

Čas plynul, V.Mečiar je už minulosťou dosť dlho, I.Gašparovič odišiel do politického dôchodku nedávno. Mnohí tlieskajú, málokto smúti … ale na tom vlastne vôbec nezáleží. Podstatné je, na čom bol založený úspech oboch politikov, a čo predchádzalo neúspechu jedného a jeho postupnému pádu. Kedysi by to nazvali kultom osobnosti, ktorý však nezvládol nielen V.Mečiar, ale aj jeho niekdajší najväčší kritik – M.Dzurinda. Obaja verili, že ich politické strany stoja a padajú spoločne s nimi, a sú pre ne nenahraditeľní. Obaja sa zbavovali perspektívnych nástupcov či konkurentov, aby si zachovali svoje postavenie. A obaja skončili – v zabudnutí.

I.Gašparovič sa dokázal dostať na post, o ktorom jeho obaja konkurenti mohli len snívať, presnejšie – jeden o ňom sníval, druhý si ani nedovolil ten sen. Niet pochýb, že najvyššiu métu dosiahol zásluhou priaznivých okolností, keď v prvom prípade vyťažil z vtedajšej vlny prijímania menšieho zla, a v druhom prípade sa jeho protivníci tak dlho hádali o miesto na slnku, až si znechutili potenciálnych voličov. Niečo na tej myšlienke, že rozdeľovaním sa najlepšie panuje … asi bude. Výsledok bol však nevalný, a povedzme si otvorene – ani dnes to nie je oveľa lepšie. Prečo ?

Pre dve zásadné chyby, ktorých sa dopúšťame ako voliči.  Prvou chybou je, že sa nechávame vťahovať do pochybných kampaní, ktoré sa dajú charakterizovať ako – všetko lepšie, len nie on. Tým zabúdame na podstatu volieb, teda výber toho najvhodnejšieho a najschopnejšieho zástupcu, ktorý bude nielen schopný, ale hlavne ochotný napĺňať naše potreby. Druhou chybou je, že sa ani nesnažíme hľadať najlepšie riešenia, jednoducho vyberáme z toho, čo nám ponúknu – respektíve podstrčia. A ešte svoj výber podriaďujeme manipulatívnym signálom zo zahraničia, kto by asi bol a kto nebol vhodný …

Výsledok ? Zo štyroch prezidentov sa ani o jednom nedá povedať, že boli (alebo budú) chápaní ako osobnosti. Zo šiestich premiérov (ak ma pamäť neklame) sa dá povedať, že osobnosťou bol jeden-jediný … a to aj napriek neprijateľnosti jeho správania, hoci v niektorých situáciách dosť pochopiteľnej. Iste, aj dnešný premiér sa nesmierne snaží, aby sa zaradil medzi osobnosti slovenskej histórie, ale pokiaľ bude svoje rozhodnutia o osude krajiny prispôsobovať požiadavkám rôznych zahraničných (často pochybných) spolkov, sotva sa mu to podarí. A nič na tom nezmení ani predpokladaný premiérsky rekord v počte funkčných období.

Prečo ? Pretože naša spoločnosť sa bojí osobností. Sú príliš nezávislé … príliš často hovoria to, čo sa silným a bohatým nepáči … a ťažko sa s nimi manipuluje.

Ako nás, teda voličov, vidia politické strany, ukazuje jedna skúsenosť … vyskúšali sme aj s kamarátmi a známymi osloviť najsilnejšie politické strany (teda tie, ktoré mali šancu na zisk postov v parlamente) prostredníctvom ich webov, a požiadali sme, aby nám definovali konkrétny prínos ich predvolebných programov. Odpovede boli prakticky rovnaké, líšili sa len rozsahom … o konkrétnych cieľoch boli schopné hovoriť až v prípade, ak sa dostanú do vládnej koalície a zistia reálny stav štátu. Prepáčte, napadlo ma vtedy … väčšina z vás sedí v laviciach parlamentu od prevratu, a nepoznáte stav štátu ? Čo tam potom robíte – spíte ?

Alibizmus … neviem, kedy a koho budem potrebovať. A tak nič vopred neplánujem, aby som si neodohnal prípadných partnerov, alebo sa prípadne vymedzím voči subjektu, ktorý je príliš silný – kedysi to bolo HZDS, dnes je to SMER. Nie, nenahovárajte si – za odmietaním spolupráce po voľbách nie sú žiadne morálne zábrany, ale len obavy, že silný partner bude znamenať menší prospech. Našim politikom morálka nehovorí nič, a tí, čo im toto slovo niečo hovorilo – už nie sú v politike. Kto o tom snáď pochybuje, nech sa pozrie, koľko mandátov je v dnešnom parlamente vykonávaných neoprávnene – vo forme tzv.nezávislých poslancov. Už aj odchod z pôvodnej strany by mal byť dostatočným dôvodom na odovzdanie mandátu, ale zotrvávanie v parlamente a presadzovanie téz strany, ktorá neprešla voľbami a vznikla počas funkčného obdobia – to je bezočivosť najhrubšieho zrna.

Koho by som išiel voliť ? V prvom rade subjekt, ktorý predloží plán, konkrétne ciele a ich časový horizont naplnenia. Ďalej subjekt, ktorý konečne zverejní všetky zmluvy s rôznymi “ investormi “ v plnom znení, bez ohľadu na ich údajné, obchodné výhrady. Pretože dostávajú peniaze z môjho vrecka, mám právo vedieť, za akých podmienok im boli priznané a aké záväzky majú voči našej krajiny. Ak sa im to nepáči, treba im zhabať, čo tu nakradli a hnať ich kade-ľahšie.

Ďalej subjekt, ktorý sa zaviaže k postupnej obnove sebestačnosti a bezpečnosti Slovenska … subjekt, ktorý sa zaviaže, že prehodnotí dopady nášho členstva v EÚ a NATO na Slovensko, a následky politiky, ktorú tieto organizácie vedú – pre našu krajinu. Subjekt, ktorý jasne a bez utajovania faktov predloží hodnotenie, akým prínosom sú pre nás eurofondy, a aký je pomer čerpaných prostriedkov vo vzťahu k tým, čo zaplatíme. Subjekt, ktorý predloží analýzu, zobrazujúcu spôsob využitia týchto prostriedkov, a zároveň vyhodnotí, koľko % prostriedkov ostáva pre slovenské spoločnosti a koľko končí na účtoch zahraničných.

Subjekt, ktorý sa zaviaže k zmene volebného zákona tak, aby bolo naplnené znenie ústavných zákonov – a teda mohol každý byť zvolený, bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom akéhokoľvek politického spolku, alebo má jeho podporu. Subjekt, ktorý sa zaviaže, že v prípade zotrvania v únii bude konať výhradne v rozmedzí pravidiel, ktoré sme museli prijať pred vstupom, a nebude sa podriaďovať ich ohýbaniu podľa potrieb iných členov únie. Subjekt, ktorý bude požadovať, aby všetci členovia únie bez výnimky plnili pravidlá, a pokiaľ to nebude možné dosiahnuť – vypíše referendum o zotrvaní v únii, a zaviaže sa ku konaniu v súlade s výsledkom referenda.

Proste subjekt, u ktorého bude na prvom mieste Slovensko … potom dlhóóóóóó … nič, a potom možno priania údajných partnerov zo zahraničia …

Kedy teda pôjdem prvý raz voliť ? Hoci som optimista, neveľmi verím, že za môjho života sa dočkám niekoho, komu bude na tejto krajine záležať viac, ako na príkazoch zo zahraničia … ale nádej umiera posledná, nie ?