O Slovensku

Deti nemôžu za svojich rodičov, ktosi povedal. Súhlasím a dodávam – napriek tomu patria deti medzi ľudí. A to aj vtedy, ak rodičia hľadeli viac na svoju povesť, než na problémy dieťaťa …

Môžete sa aj pretrhnúť, ak chcete niekomu pomôcť … nič vám to nebude platné, pretože ako je to na Slovensku zvykom, zákony tvoria ľudia, často úplne odtrhnutí od reality a tak to aj vyzerá.

Takže – skúsil som pomôcť známej, ktorá má vážne zdravotné problémy, a ich priamym následkom je neschopnosť postarať sa o svoje potreby samostatne, bez pomoci inej osoby. Vôbec som netušil, do čoho leziem, a hlavne – koľko zlosti nad vlastnou bezmocnosťou mi to prinesie.

Ošetrujúci lekár známej konštatoval – po zdravotnej stránke spĺňa všetky podmienky na to, aby bola uznaná ako zdravotne postihnutá a mala nárok na plný invalidný dôchodok. Aj úradník pri pohľade na dokumentáciu došiel k rovnakým záverom. Lenže … pre zádrheľ z minulosti je pravdepodobné, či skôr isté, že uznaná za plne invalidnú bude, ale žiadny dôchodok – nedostane.

Každý rodič chce svojmu dieťaťu tom najlepšie, niekedy aj vtedy, ak to najlepšie sa časom ukáže – ako najhoršie. A tak rodičia dávali svoje dievčatko aj napriek jeho problémom medzi normálne deti, absolvovalo normálnu školu, dokonca s odretými ušami zvládlo aj bežnú maturitu. Nechceli, aby chodilo do osobitnej školy, hoci možno niektorí učitelia mali iný názor.

Škola skončila a prišiel bežný život. Choroba spôsobila, že čerstvá maturantka skončila na úrade práce, pretože nájsť jej zamestnanie bolo nemožné. Čo vedeli prehliadnuť a tolerovať učitelia, to už nebol ochotný prehliadať a hlavne platiť – zamestnávateľ. A keďže pacientka si to neuvedomovala a rodičia nechceli pripustiť, že základom problému je choroba, a malo by sa niečo v tomto smere riešiť, prvotná nezamestnanosť sa zmenila na trvalú nezamestnateľnosť. Zdravotný stav bol dlho na rovnakej úrovni, všetci boli na to zvyknutí, a nikto nemyslel na to, že sa raz môže aj zhoršiť … a naozaj zhoršil.

Stav sa zhoršil tak, že ošetrujúci lekár, teda odborník, ktorého pacientka navštívila, keď tom už naozaj nebolo únosné, konštatoval, že nie je schopná samostatnej existencie bez pomoci inej osoby. Iste, mohol to konštatovať niekto iný, oveľa skôr a pred ním … ale to sa už zmeniť nedá. A doporučil, aby požiadala o prehodnotenie zdravotného stavu a priznanie invalidného dôchodku.

Ak by boli rodičia požiadali o tento krok hneď po absolvovaní maturity, bola by dostala invalidný dôchodok okamžite a bez zbytočných prieťahov. Lenže – nikto to neriešil, každý bral jej správanie ako bežný jav a tak dnes je pre ňu invalidný dôchodok prakticky nedosiahnuteľný, pretože po zdravotnej stránke podmienky spĺňa, ale nespĺňa hlavnú podmienku – odpracované roky. Mala by ich mať minimálne osem, nemá ani jeden … deň.

Takže doterajší záver znel – invalidita uznaná bude, ale pre priznanie a vyplácanie dôchodku podmienky nespĺňa. A čo má teda robiť ? Nasledovalo pokrčenie plecami zo strany úradníčky … taký je zákon, žiaľ.

Možno by mala začať chodiť do nejakého svätostánku a modliť sa, aby niektorí príbuzní žili minimálne dovtedy, kým bude žiť aj ona … aby jej mal kto pomáhať, pretože podľa zákona problém má, ale už nie nárok na jeho riešenie za pomoci štátu. Za chybu iných dostáva doživotný trest, takže aj zločinci sú na tom lepšie, lebo svoje si odsedia a majú pokoj.

Choroba sa trestá podľa zákona … na Slovensku. Nikto nespochybňuje, že sa stala chyba, rodičia mali o prehodnotenie jej stavu požiadať dávno, dávno sa o jej stav mal zaujímať odborník … ale to sa už vrátiť a napraviť nedá. Napriek tomu je však stále človekom, ktorý má stále bežné potreby … no nie podľa zákona.

Byť chorým a odkázaným k pomoci štátu je na Slovensku – trestný čin …