O Slovensku

Často ich vidím – v oranžových vestách, ako upratujú mesto, či pomáhajú pri rôznych prácach … pracujú, aby si udržali nárok na sociálne dávky. A poviem to na rovinu – tak, ako nesúhlasím s vyplácaním dávok za nič, nesúhlasím ani s touto formou “ motivácie “ nezamestnaných, pretože to pokladám za zneužívanie ľudí v núdzi …

Nehovoriac o tom, že občasné oboznámenie s výdavkami na verejné práce vyvoláva vo mne rôzne pochybnosti. Napríklad – sú vyhradené financie na čistenie a údržbu parkov či chodníkov, alebo iných verejných priestranstiev, ale obvykle tam vidím práve ľudí v spomínaných vestách, o ktorých viem, že sú na “ podpore „. Kde potom naozaj končia peniaze, ktoré sú vyhradené na vyššie spomínané práce ? Pretože z mestských podnikov či rôznych úradov tam obvykle vidieť len dozor … a nič viac.

V roku 2012 sa odhadovali náklady na jedného nezamestnaného v rozmedzí od 428 – 587 € mesačne. Nenašiel som, či je to priemerná suma bez ohľadu na to, akú dávku nezamestnaný poberá, alebo nie. Takže neviem s istotou povedať, či sú podobné výdavky aj na poberateľa dávky v hmotnej núdzi, ktorá donedávna činila necelých 62 € mesačne. No nech je to akokoľvek, vyššie uvedená suma sa mi zdá absurdná, pretože ak sa majú výdavky na riešenie nezamestnanosti pohybovať v takej výške, pokojne sa môžu obnoviť mestské a štátne podniky v plnom  rozsahu, a tá armáda úradníkov (ktorí dnes urobia s počítačom menej práce, ako kedysi s kalkulačkou a klajbasom za uchom) sa môže spoločne aj s nezamestnanými premiestniť – a všetci budú určite užitočnejší. Nehovoriac o poklese výdavkov na výkon rôznych prác vo verejnom záujme, ktoré sa dnes obstarávajú cez rôzne pochybné konania, za účasti rôznych príživníkov (alebo skôr lepšie povedané politicky krytých podvodníkov) v úlohe – poradcov.

Súčasný systém však pokladám za formu nútených prác, ktoré majú pred verejnosťou jediný cieľ – zakryť skutočnosť, že s verejnými financiami sa nenarába tak, ako by sa malo.

Jednou zo zlých vlastností pospolitej Slovače je mlčanie. Nikto nechce hovoriť, a tak sa len od zlých jazykov, alebo šumu vetra dozviete, že napríklad kosenie motorovou kosačkou so šoférom v riadnom pracovnom pomere, je úplne rovnako účtované – ako kosenie poberateľom sociálnych dávok, za pomoci krovinorezu. Lenže zamestnanec dostane riadnu mzdu za neporovnateľne ľahšiu prácu … prečo ? Nehovoriac o tom, že často vidím na služobných cestách, ako údržbu miest a obcí vykonávajú spoločnosti, ktoré určite nepatria pod samosprávy.

Koľko to stojí peňazí ? A prečo nejdú peniaze radšej tam, kde sú naozaj potrebné ? Ako je možné, že záujem občana v núdzi je na nižšom stupni rebríčka, ako chamtivosť rôznych podnikateľských subjektov či politických strán ? A nielen to – pomerne často sa stretávam s tým, že vzdelaní ľudia so skúsenosťami, preukázateľnou profesnou minulosťou a výsledkami stoja na úradoch práce (napríklad majú vyše päťdesiatky), pracujú za vyplácanie “ žobračenky “ od štátu, a na odborných miestach – referentov rôznych úradov – sedia ľudia, ktorých najčastejšou odpoveďou je – neviem, musím to zistiť, príďte o pár dní a ja si to zatiaľ preverím – či iné, rovnako znejúce odpovede. Niekde na úradoch sú dôchodcovia vo funkciách, a mladí ? V radoch na sociálne dávky … dôchodca je lacnejší a ľahšie vydierateľný.

Na čo sa to hráme ? Kritizujeme socializmus za povinnú prácu a väznenie ľudí pre príživníctvo, ale vtedy dostali za prácu toľko, aby im to stačilo na pokojný život. A dnes ich nútime pracovať za žobračenky, ktoré nestačia ani na stravu ? Mali by sme sa hanbiť …