O Slovensku

A zďaleka to nie je len o rôznych fanatikoch v kadejakých ochranárskych združeniach, ktorí dokázali prispieť k devastácii tatranských lesov viac, ako známa veterná smršť. Je to aj o niečom, čo súvisí s automobilizmom, a teda prevádzkou “ zelených “ dopravných prostriedkov …

Pamätám si časy, keď začal boom splyňovacích zariadení, ktoré mali čiastočne pomôcť, a hlavne uchrániť motoristov (presnejšie ich peňaženky) pred absurdne rastúcimi cenami pohonných hmôt, ktoré dodnes stúpajú pri najmenšom závane správ o raste cien ropy, ale pri ich poklese sa čaká – na stabilizáciu. A nakoniec aj tak nezodpovedá pokles cien PHM poklesu ceny ropy.

Elektromobily sa začali objavovať už niekedy v 70.rokoch, ako možná alternatíva k bežnému pohonu, najmä z dôvodu rýchleho poklesu zásob ropy. Už vtedy však bolo nad slnko jasnejšie, že ropná lobby sa nedá len tak ľahko vytlačiť z trhu a hlavne sa nevzdá svojich ziskov. A tak museli elektromobily na čas ustúpiť do úzadia, hlavne pre vysoké náklady na ich vývoj, ktoré sa pochopiteľne premietali do extrémnych predajných cien. V otázke predajných cien elektromobilov táto situácia v podstate pretrváva dodnes, aj keď sú už dnes oveľa dostupnejšie (s výnimkou Tesly, ale to nie je produkt pre bežného spotrebiteľa).

Objavili sa prvé lastovičky od rôznych značiek, dalo by sa povedať, že miniautomobily – či už od Peugeotu, Toyoty, alebo  o čosi väčšie hatchbacky Nissanu. Niektoré európske krajiny, hlavne tie, ktoré sa potýkali s preťaženými komunikáciami, či už v metropolách, alebo aj na rýchlostných úsekoch, vypracovali systém zvýhodnenia užívateľov elektromobilov, či už formou dotácií na ich kúpu, ale rôznych úľav na daniach a poplatkoch. Slovensko však medzi tieto krajiny nepatrilo, a zdá sa, že ešte dlho ani patriť nebude.

Dnes mi pripadá situácia na slovenskom trhu s elektromobilmi rovnaká, ako svojho času v segmente mobilnej komunikácie. Stačí pripomenúť zmarený tender na tretieho operátora GSM, ktorý znamenal predĺženie existencie mobilného “ Klondajku “ pre existujúcich operátorov, a pokračovanie zdierania klientov, aké nemalo obdoby ani v rozvojových krajinách na africkom kontinente.

Štát elektromobily nezaujímajú skoro vôbec, a prevádzkovatelia nabíjacích staníc si budujú vlastné zlaté bane. Keďže na Slovensku nemá nič pravidlá, tak sa dnes platí za minútu nabíjania, pričom sa vôbec neberie do úvahy rozdiel medzi rýchlosťou nabíjania automobilov rôznych značiek. Výsledkom je situácia, kde vás môže nabitie auta na stovku kilometrov vyjsť aj na desať-jedenásť eur, čo sa v podstate už nevyplatí, keďže za podobné groše dokážu jazdiť aj autá s klasickým pohonom, ale oveľa nižšou nákupnou cenou.

Pre ilustráciu jedna skúsenosť – požičal som si Nissan Leaf. Chcel som vyskúšať, či by sa mi kúpa podobného auta vyplatila. Doma som nabil auto naplno a vydal sa na cestu do Prešova. Prvé dobíjanie som naplánoval na chvíľu, keď auto ukazovalo dojazd necelých štyridsať kilometrov. Prešiel som k nabíjacej stanici, vtedy už bol dojazd okolo dvadsiatky, a začal nabíjať. Keďže nie som vlastníkom karty klienta (alebo ako to mám nazvať), tak minúta nabíjania vyjde na 0,50 €. Po trištvrtehodine nabíjanie skončilo, keďže je časovo obmedzené a výsledok ? Za sumu necelých 23 € som si dobil dojazd – stodvadsať kilometrov. Za podobnú sumu si kúpim benzín do Clia, na ktorom jazdí obvykle svokor (pri cene benzínu 1,3€ to vychádza na približne 17 litrov), a obehnem na tom bez problémov – tristo kilometrov. Skoro trojnásobok dojazdu Leafu !!!

Len pre zaujímavosť – doma som si podobný dojazd, aký mi zaistilo dobíjanie na nabíjacej stanici za bezmála 23 €, dokázal zaistiť za niečo viac, ako desatinu uvedenej sumy. Približne som to prepočítal, a domáce dobitie vychádzalo okolo 2,6 € / 100 km. Iste, doma som nenabíjal auto trištvrtehodinu, ale oveľa viac – prakticky celú noc, lebo som nechodil kontrolovať, kedy bolo nabité naplno. Ale nemôžem si pomôcť, no verejné dobíjanie za vyššie uvedené ceny mi už pripomína všetko možné, len nie korektný obchod.

Takže si skúsme zhrnúť prístup štátu k ekológii – na nejaké úľavy, súvisiace s kúpou ekologického auta môžete zabudnúť. Ceny za dobíjanie asi stanovil Jánošík – od buka do buka – pretože desaťnásobok bežnej ceny je všetkým možným, len nie primeraným ziskom, v súlade s dobrými mravmi. Neospravedlnia ho ani investície do budovania staníc. Podobný prístup štátu môžeme vidieť aj v prípade záujmu o vybudovanie nezávislých zdrojov el.energie, alebo vykurovania. Záujemcu zavalia množstvom administratívy, nehovoriac o tom, že môže naraziť aj na zamietnutie žiadosti, ak sú jeho plány v nesúlade su záujmami veľkých hráčov na trhu. Viď činžiak v Nitre, ktorému bránia v zriadení a prevádzke vlastnej kotolne a odpojení od doterajšieho dodávateľa.

Hlavne, že sa nám chodia komedianti presúšať pred Bonaparte a rozdávať párky, či organizovať vystúpenia treťotriednych – šaškov, pretože nechcem urážať termín – umelec.